7 vecí, ktoré som sa naučila po tom, ako som prišla o svoje dieťa

Smrť dieťaťa predstavuje nepredstaviteľnú bolesť, ktorá sa nevyrovná žiadnej inej. Mnohí ľudia si často nesprávne vysvetľujú túto stratu. Dokonca ani stratu partnera či milujúceho člena rodiny nemožno porovnať so smrťou dieťaťa. O svoje pocity sa rozhodla podeliť aj Angela Miller – matka, ktorá prišla o svojho syna.

V tejto situácii nie sú potrebné žiadne rady, len súcit a láska. Ak chcete skutočne vedieť, prečo smútok za stratou dieťaťa môže trvať až do konca vášho života, napíšem vám, čo som pochopila po 7 rokoch od tragédie.

  1. Láska nikdy neumiera Nikdy neprejde deň, hodina, minúta alebo sekunda, kedy by som prestala myslieť na svojho syna. Rovnako ako rodičia budú bezpodmienečne milovať svoje žijúce deti, tak ich budú milovať aj v prípade, že o ne prídu. Chcem hovoriť o svojom mŕtvom dieťati celkom prirodzene, ako keby ešte stále žilo. Bohužiaľ, rozprávanie o smrti dieťaťa nepatrí medzi bežné témy a považuje sa skôr za akési tabu. Dúfam, že sa to bude postupne meniť. Naša kultúra akosi neakceptuje skorú smrť detí, no to mi nezabráni v tom, aby som si na neho nemohla kedykoľvek spomenúť.

    Život môjho syna bol krátky, no láska k nemu bude žiť naveky.

  2. Rodičia zasiahnutí smrťou dieťaťa majú medzi sebou zvláštne vzťahyKeď som počas tých 7 rokov cestovala ako matka zosnulého syna, bola som neustále ohromená silou prepojenia medzi rodičmi, ktorí prišli o svoje deti. V priebehu sekundy sa z nás stali priatelia. Spájal nás ten pohľad v očiach, to vedomie v našich srdciach, hoci sme sa nikdy predtým nevideli. Bez ohľadu na okolnosti straty a nášho postavenia v spoločnosti, neexistuje žiadne väčšie spojenie medzi rodičmi, ktorí rozumejú tej agónii po smrti dieťatka.

    Je to bolesť, ktorú nosíme so sebou po celý zbytok života, a bohužiaľ, len tí, ktorí si tým prešli, pochopia jej hĺbke a sile.

  3. Budem smútiť do konca svojho životaKoniec. Neexistuje žiaden posun alebo prekonanie. Neexistuje náprava ani iná možnosť na zbavenie sa bolesti v mojom vnútri. Neexistuje ohraničenie toho, ako budem smútiť a ako dlho budem smútiť. Neexistuje žiadne lepidlo, ktoré by zalepilo moje zlomené srdce, neexistuje elixír na moju bolesť a niet možnosť vrátiť čas späť. Kým dýcham, budem smútiť, trpieť a milovať syna celým svojím srdcom a dušou. Nikdy nenastane chvíľa, kedy nebudem myslieť na to, kým by bol môj syn, ako by vyzeral a ako by sa stal súčasťou našej rodiny.

    Chcem, aby ľudia pochopili, že smútok trvá naveky, pretože aj láska trvá večne. Strata dieťaťa nie je konečnou udalosťou, je to pokračujúca strata, ktorá sa postupne minútu po minúte rozvíja až do konca nášho života.

    Sú to každé neoslávené narodeniny, prázdniny, životné míľniky ako prvý deň v škole, maturita, svadba, ktoré nikdy nezažijeme.

    To je dôvod, prečo trúchlenie bude trvať navždy. Krvácanie srdca nikdy neskončí.

  4. Klub rodičov, ktorí prišli o svoje dieťa je plný žiarivých duší Tento klub smútiacich rodičov je miesto, kam by som nikdy nechcela patriť a ktoré už nikdy nebudem vedieť opustiť, je plný tých najlepších ľudí, akých som kedy stretla. No aj napriek tomu by sme boli radi, ak by sme do neho nikdy nepatrili. Sú to však najkrajší, najmilujúcejší a najmilosrdnejší „liečitelia“, akých som mala tú česť spoznať.

    Sú to celoživotní hráči ktorí prežili, a žijú ďalej. Odvážni bojovníci, ktorí boli na čele križiackych výprav. A prečo? V nádeji, že aspoň jeden rodič bude ušetrený od vstupu do tohto združenia.

    Láska je najsilnejšou silou na zemi a láska rodiča, ktorý prišiel o svoje dieťa, je životnou silou, ktorá vám môže pomôcť žiť ďalej. Zoznámte sa s takýmito rodičmi. Verte, že budete za to vďačný.

  5. Prázdne miesto nebude nikdy prázdnejšiePrázdna stolička, prázdna detská izba, prázdne miesto v každej rodine. Prázdno, ktoré malo byť vyplnené. V našom živote, v našich rodinách a v neposlednom rade, v našich srdciach, bude vždy prázdne miesto.Plynutie času neznamená, že miesto bude menej prázdnejšie. A nehovorte nám reči typu: „Pohnite sa ďalej,“ to nepomôže. Prázdno bude vždy prázdne. Problém je v tom, že nič nemôže vyplniť túto pustotu. Prázdnota po strate dieťaťa trvá do konca života.
  6. Bez ohľadu na to, koľko času prejde, sviatky bez môjho syna budú vždy ťažkéPremýšľali ste už niekedy nad tým, prečo sú sviatky akýmsi mučením pre utrápených rodičov? Hoci už uplynulo 10 alebo 25 rokov? Jednoducho to tak je. Predstavte si, že by ste chceli osláviť sviatky s jedným alebo viacerými vašimi deťmi. Radšej by ste prišli o ruku, nohu, čokoľvek. Takmer všetko by bolo jednoduchšie, než žiť bez bez detí.

    Práve preto sú prázdniny či sviatky pre rodičov vždy také ťažké. Nebuďte prekvapení z ich dôvodu a nesnažte sa tomu porozumieť. Nemusíte tomu chápať. Len im ponúknite vašu oporu, bude to pre nich ten najlepší darček, aký im môžete dať.

  7. Pretože poznám hlboký smútok, poznám aj nevysloviteľnú radosť Aj keď budem kvôli môjmu synovi smútiť navždy, neznamená to, že v mojom živote nie je radosť a šťastie. Hoci je pravda, že to istý čas trvalo, kým som to získala. Teraz je môj život bohatší. Žijem naplno a milujem ešte silnejšie. Keďže stále smútim, vnímam radosť ako nikto iný. Radosť, ktorú teraz prežívam je omnoho väčšia a intenzívnejšia, než to bolo pred stratou syna. Toto je alchýmia žiaľu.

    Znova a znova sa vynáram z hlbín nepredstaviteľnej bolesti a utrpenia. Preto ak do môjho života prichádza radosť, preteká cez všetky póry mojej kože, do každej kosti v mojom tele.

    Čoraz výraznejšie vnímam pocity ako: láska, smútok, radosť, bolesť. Ďakujem každému momentu.

    Klaniam sa pred všetkými, ďakujem, ďakujem, ďakujem. Pretože nič neberiem ako samozrejmosť. Život mi takto dáva väčšiu radosť ako kedykoľvek predtým.

    Mám syna, za ktorého som vďačná. Byť matkou je tým najlepším darom, aký som kedy dostala. A ani smrť mi ho nedokáže vziať.“

Bez ohľadu na to, ako cynický to môže vyznieť, deti by mali pochovávať svojich rodičov – nie naopak!