Slovenský tatino bol pri pôrode svojho bábätka a napísal dojímavú výzvu pre každého muža. Jeho slová vás chytia za srdce

REŠPEKT PRE VŠETKY ŽENY 👩‍👧‍👦 A VÝZVA MUŽOM 🗣️

Ocitol som sa pri pôrode svojej ženy a zostal som v nemom úžase. Povedal som si, že toto nenechám len tak! … ale všetko pekne poporiadku.

Keď sa ma Evka dávnejšie pýtala, či by som chcel byť pri pôrode, ani na moment som nezaváhal. Jasné, že chcem! Prečo nie? Mala z toho trochu obavy. Netušila, ako na to budem reagovať a nechcela, aby som ešte aj ja pri nej plakal či trpel. Dosť, čo bude trpieť ona. Nechcela veľmi, aby som ju v tomto stave videl. No stál som si za svojím.

Prišiel ten deň. Evka mi o desiatej večer z pôrodnice píše, že jej odtiekla plodová voda a že sa môžem teda nachystať, ak chcem. „Ok, veď máme hádam ešte čas,“ pomyslel som si a ľahol som si do postele, nech si trochu pospím. Nemohol som však zaspať. O pol dvanástej mi zapípa sms: „Môžeš prísť, už som na sále.“ V momente som vyskočil z postele, obliekol sa, sadol do auta a trhol si osobný rekord na ceste do Michaloviec. Prídem na recepciu a pýtam sa sestričiek, či to ešte stíham. „Jasné, nebojte sa,“ odvetili mi s úsmevom na moju naivitu.

Evka už ležala na sále a práve mala prvé kontrakcie. Bol to pre mňa šokujúci pohľad ju tam takú bezvládnu a ubolenú vidieť, no nedal som na sebe nič vedieť. Ležala tam sama. Sestričky a doktorka ju prišli pozrieť raz za 10-15 minút. Neviem si absolútne predstaviť, že by som ju tam nechal samotnú. Trápiť sa v bolestiach a strachu, či bude všetko v poriadku. S ňou aj malým. Je to veľmi nepríjemný pocit a akoby som ho vnímal v tom momente cez ňu.

Mal som za to, že do pol hodinky by malo byť všetko poriešené, ako v amerických filmoch. No ešte som netušil, čo nás čaká. Pozerám na hodinky, jedna hodina preč. „Nejak dlho to už trvá,“ preblesklo mi hlavou. Prešla ďalšia hodina. A ďalšia. Boli tri hodiny v noci a stále nič. Evka sa už začala pýtať na sekciu, že to ďalej nevydrží. Bolesti sa stupňovali a pôrod bol v nedohľadne. „Už, už to bude, to zvládneme…,“ hovoril som Evke do ucha popri tom, ako som ju celú dobu hladil a neodtrhol som sa ani na moment (až mi išiel skoro mechúr prasknúť).

Po 4 hodinách na sále začali kontrakcie ustupovať. Evke došla energia. „Vezmeme vás na sekciu, začneme chystať sál,“ zahlásila doktorka a akosi sa nám uľavilo. Aj keď sme chceli rodiť prirodzene, iná cesta už nebola, aby sme neohrozili zdravie oboch.

Nakoniec všetko dobre dopadlo. Malý Miško sa narodil a je veľký a zdravý, Evka sa rýchlo zotavuje a ja som hrdý tato. Cesta k tomu ale nebola ľahká a to najmenej, čo som mohol pre nich dvoch spraviť bolo, že som tam bol. S nimi. Ako psychická podpora a pomoc. Verím, že som aspoň trochu prispel svojou prítomnosťou. Do konca pôrodu som sa držal. Žiadne slzy, panikárenie či odpadávanie. To je to posledné, čo by odo mňa potrebovala.

Naozaj si neviem predstaviť, že by som tam nebol a ona by sa tam trápila v strachu a bolestiach vyše 5 hodín sama a potom by mi len napísala správu, že sa nám narodil syn a ja by som sa následne opil do bezvedomia (ako to niektorí zvyknú). Alebo by som jej len priniesol do pôrodnice kvety a balóny a pobozkal ju na čelo. A čo vlastne oslavujú tí chlapi? Že sa 5 sekúnd „natrápili“ počas toho, ako jej to dieťa spravili? To je hrdinstvo? To znamená byť mužom? Asi máme odlišné predstavy.

Aj vďaka tomu, že som tam počas pôrodu bol, vidím veci inak. Uvedomujem si viac (aj keď určite ani zďaleka nie úplne), čo si ženy musia prežiť nielen počas tehotenstva, ale aj počas pôrodu. Cítim, že nás to viac spojilo a viac si ju vážim.

VŠETKY ženy a matky si preto zaslúžia odo mňa obrovský rešpekt za to, čím si musia prejsť, aby nám porodili našich synov a dcéry a týmto vyzývam všetkých chlapov a budúcich otcov, aby boli aspoň tých niekoľko hodín pri svojich ženách. To je to najmenej, čo môžeme pre vás, drahé ženy, spraviť…

P.S. Ak toto nakopne čo i len jediného chlapa k tomu, aby bol pri pôrode svojej ženy, tak tento príspevok bude mať zmysel. A môžete tomu pomôcť aj vy zdieľaním.

zdroj:facebook.com