Spisovateľ vysvetlil, prečo sa deti z problémových rodín obávajú každej maličkosti. Je to kvôli jednej veci

Je známe, že rodina je určujúcim faktorom pri tvorbe našej osobnosti. Rodičia nás vychovávajú podľa svojich najlepších schopností, no ich snaha často nemá nič spoločné s naozajstnou výchovou.

Nedávno uzrel svetlo sveta názor kalifornského spisovateľa Dawsona, ktorý sa podelil o tom, ako duševne nestabilní rodičia môžu sformovať vašu osobnosť a urobiť z vás renomovaného filozofa.

„Píšem od čias, kedy som bol dostatočne starý na to, aby som to zvládol aj sám. Niekedy vtipkujem, že opisujem zložité skúsenosti a pocity len tak do vzduchu. Toto je sebareflexia a katarzia, rozprávanie príbehov, poézia a zdieľanie.

Zdieľanie je pre mňa veľmi dôležité. Niekedy mi ľudia píšu, ako ich to, čo som napísal ovplyvnilo či zmenilo vnímanie na isté veci. A práve to je pre mňa jedna z najdôležitejších úloh. Chcem, aby ľudia vedeli, že v tom nie sú sami…

Sme tu. Prežívame. A niekedy je to všetko, čo potrebujeme. Postaviť sa a povedať: „Prežil som. Prežijete aj vy.“

Jedna z najcennejších vecí, ktorú som sa ako dieťa mentálne nestabilného rodiča naučil, je, že nikto sa nad tým nezamýšľa tak, ako my.

Nikto z vašich priateľov si pravdepodobne nevšimol, že vás v priebehu jedného rozhovoru štyrikrát prerušil. Nie, váš brat nepochopil, že jeho hudba vám bráni v tom, aby ste sa mohli v pokoji učiť.

Zvykom zneužívaných detí, najmä tých, ktorých vychovali duševne nestabilní rodičia, je tendencia všímať si všetky maličkosti. Pri vážnych veciach kladieme dôraz na maličkosti a čím viac to preháňame, tým lepšie. Pretože práve tieto maličkosti boli dôležitým faktorom pri kontakte s nestabilnými rodičmi.

Citlivé vnímanie nálady, podvedomé čítanie nebezpečenstva pri tvorbe viet, túžba neskončiť v kúte. Toto je prirodzeným výsledkom ochrany už od ranného veku. Avšak väčšina ľudí to nepozná a ani nevykonáva. Analyzovanie aj tých najmenších maličkostí je dôsledkom morálnej ujmy.

Vidím všetko, čo v sebe zhŕňa obviňovanie, pasívne agresívne správanie či iné manipulácie. Vždy na to upriamujem svoju pozornosť.

Niekedy dokonca musím určité veci prehodnocovať, zhlboka sa nadýchnuť a nereagovať nna okolitých ľudí. Je to akýsi môj obranný mechanizmus pred nebezpečenstvom a toxicitou ostatných ľudí.

Najlepšie, čo som pre seba mohol urobiť, je to, že uprednostňujem úprimnú komunikáciu a kategoricky odmietam čítanie medzi riadkami.

Pre tých, ktorí prežili výchovu duševne nestabilných rodičov, je to akási dôležitá pomôcka na to, aby sa z toho dostali.“