Ak nás zraní osoba ktorú milujeme, našou automatickou reakciou je obviňovať ju z toho. Väčšinu času strávime tým, že sme nahnevaní. Namiesto toho, aby sme sa pokúsili pozrieť na to z ich (jeho, jej) strany v sebe udržiavame hnev, a odpor. Čo je ale tým dôvodom, prečo nás naši milovaní zraňujú?
Na čo ale všetci zabúdame je to, že z času na čas sa všetci navzájom zraňujeme. Kým sa to však nestane nám osobne, do toho momentu si to neuvedomujeme a samozrejme ani nevieme pochopiť, prečo nám to spravili?!
Nie je to chyba ani jedného ani druhého, keď sa niečo nešťastné vyskytne a druhá strana sa rozhodne odísť.
Napriek tomu, čomu sa viacerí rozhodnú veriť, nikto nemá v úmysle si to „pokašľať“. Keď sa ľudia otvoria myšlienke, že sa niečo zlé stalo, bude menej sĺz a viac pochopenia, ak si uvedomia, že nič netrvá večne. Je potrebne viac než len navzájom na seba poukazovať prstom alebo držať v sebe zášť pred pochopením, prečo sa niečo stalo.
Ľudia sa rozchádzajú.
Vzťahy sa rozpadávajú a ľudia sa rozchádzajú. Vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude, no stále je to nečakané. Keď sa to stane, vo väčšine prípadov tam nie je zmysel s tým bojovať. Niekedy je k tomu dôvod, snažiť sa zlepiť rozbité, no vo väčšine prípadov ľudia zvyknú byť unavení z počúvania nezmyslov, ktoré sa im druhá strana snaží nahovoriť. Pýtame sa samých seba otázky ako: Prečo nám to spravili? Prečo sa to muselo stať práve mne? Zabúdame na to, že v živote sa veci proste deju. Ak obviňujete niekoho z toho, že už vás nemiluje, nie je to chyba tej druhej strany. No taktiež to neznamená, že je niečo zlé s vami. Každý koho v živote stretneme v ňom zohráva určitú rolu. Niekto príde a odíde, iný zase pretrváva, nikdy však nevieme prečo je to práve tak. Všetko je to súčasť nášho života, ktorý má svoju exspiráciu.
Emócie sú na vysokej úrovni len dočasne.
Proces, kedy sa snažíme cez niekoho preniesť, je boj medzi srdcom a mysľou. Je k tomu potrebné trochu viac ako len prepité noci a bezcieľne dní. Ak sa z dobrých veci vykľujú zlé, nikdy neberieme do úvahy druhú osobu, pretože sme uväznení v našich vlastných pocitoch. Nikto však nie je schopný kontrolovať svoje pocity a prečo sa vlastne tak cíti a je takmer nemožné skrývať bolesť, ktorá s tým prichádza. Je pre nás jednoduchšie si myslieť, že láska ktorú prechovávame k tomu druhému nikdy nevychladne. Ale tak ako je to takmer so všetkým, je to len pocit, ktorý nebude trvať večne.
Nemá to nič spoločné s tým nechať to tak.
Nechať veci ísť, alebo nechať ich tak nie je ani zďaleka tak jednoduché, ako sa to ľudia snažia prezentovať. Skôr ako môžete nechať niečo ísť je potrebné to prv akceptovať. Akceptácia však nie je práve jazyk, ktorý využívame v situáciách, keď sa snažíme posunúť ďalej od osoby, ktorú milujeme. Keď začneme akceptovať, že takéto veci sa stávajú bežne, prestaneme „trpieť“ a prechovávať v sebe tú bolesť.
Na záver si uvedomíme, že ľudia nás (resp. že sa navzájom) nezraňujeme nárokom. Prestaňme sa hrať na obeť a skúsme sa vžiť do kože toho druhého. Nemusíme ihneď hádzať vinu na toho druhého len preto, že sa cítime dotknuto, pretože 9/10 prípadov nechce vás vidieť sa utápať v bolesti ktorú vám spôsobil tým, že niečo povedal alebo urobil.
Ak budete bolesť držať medzi niekým, koho máte vo svojom srdci a niečím, čo urobil/povedal…. bude to bolieť oveľa viac a bude niekoľkokrát náročnejšie sa posunúť ďalej.
Ľudia sa nechcú úmyselne zraňovať
Nie je žiadna odpoveď na to, prečo sa ľudia zraňujú a prečo robia to čo robia. Pravdou je, že z času na čas, každý z nás niekedy niekoho zraní a to bez toho, aby sme to mali v úmysle. Niekedy je to výslovné neúmyselné, inokedy to môže mať hlbší význam. Akokoľvek to je, nemôžete kontrolovať, zmeniť alebo zariadiť to, ako sa kto bude cítiť.
Ako náhle začnete akceptovať to, že takéto veci sa v živote dejú a zároveň zakaždým prestanete obviňovať toho druhého, pochopíte, že všetci sme len ľudia a hľadáme niečo, čo nás spraví šťastnými. To je to. Nemôžete sa prinútiť byť šťastná. Jediná vec ktorú môžete urobiť je akceptovať to, že sa niečo skončilo, poučiť sa z toho a šťastie časom príde aj samo, keď to najmenej budete očakávať.
