Sme tie neviditeľné. Keď niekto vojde do miestnosti ich pohľad prejde priamo cez nás. Bez mihnutia oka. Nezastaví sa ani len na milisekundu. Ich dych sa nezastaví, ich srdce nebije o trochu rýchlejšie než predtým. Neudeje sa žiadna zmena. Vyrástli sme na príbehoch a filmoch o ženách, ktoré zastavujú čas. My k nim nepatríme.
Za nami sa neotáčajú hlavy a nemá to nič spoločné s krásou. Jednoducho len nemáme ten typ výzoru – nie sme žiarivé ako slnko, nie sme zlato s nádychom ohňa. My sme ten najjemnejší dotyk chladu, bledá tma, osamelý mesiac. My sme ticho, zatiaľ čo oni sú smiech.
My nemáme záhrady vo vnútri našej hrude, len zvädnuté kvety. Toto naše srdce, viac než pumpuje krv, chrlí oheň. Náš tlkot srdca je ako zvuk búrky. Náš svet je utvorený z čiernej a bielej – nie je tam miesto pre sivú. My nerobíme veci polovičato.
Nikdy sme neboli učené cítiť menej, nikdy nám nikto nepovedal „drž sa v ústraní“. Nikdy sme neboli naučené dať sa po kúskoch, držať sa úlomkov. Je to buď všetko alebo nič. Nemáme čas na to „medzi“. Nechceme pár hviezd, pár pohárov vody. Chceme celý oceán, celú galaxiu.
My nemáme zo seba depresie. Prestali sme to robiť veľmi dávno. Sme zlátanina kvalít – niektoré dobré, iné zlé – ale milujeme ich všetky. Bojovali sme o akceptovanie sa také aké sme – také iné, také zvláštne. A teraz, keď sa nám to podarilo, sa nikdy nevrátime späť.
Milovali sme, stratili sme, poučili sme sa. Naučili sme sa znova postaviť. Ale už viac neskáčeme pred idúce autá. Už sa viac nehojdáme na hranách hôr, čakajúc na pád. Držíme sa pri zemi. Svoju kotvu sme zakopali hlboko do srdca Zeme. Stále nie sme pripravené vzlietnuť k oblakom. Naše krídla sú stále ranené, ešte nie sme pripravené lietať.
Sme z ocele. Naše srdcia sú zabalené do vrstiev obsidiánu. Nie, vždy to tak však bolo. Zvykli stáť samostatne, bez ochrany, divoké a odvážne. Ale roky a roky zranení ho nechali zbité a doudierané. Už viac nedokáže stáť bez ochrany. Teraz je obklopené stenami a múrmi, múrmi, ktoré nemožno zbúrať. Je tu však tajná cestička ak sa chceš dostať dnu, cesta, ktorá sa otvorí len keď sa opýtaš.
Zvládli sme umenie opustiť a nechať ísť. Nie je to ľahké. Nikdy to nie je ľahké. Ale dnes sme v tom lepšie. Nechali sme sa spáliť, ale povstaneme z popola – silnejšie, mocnejšie a zaplatili sme za to kúskom našej minulosti. Sme holé tiene našich minulých ja. Je príliš neskoro ísť späť, pokúsiť sa zvrátiť čas, a tak sa posúvame vpred ako najlepšie vieme.
Nemáme vo svojich srdciach diery čakajúce na zaplnenie. Naše duše nie sú prázdne. Nečakáme na niekoho, kto nás zachráni od nás, nečakáme na niekoho, kto nás zachráni. Vyrobili sme mapu všetkého čo nám chýba, vyznačili všetky časti, ktoré sú bez života. A potom sa o ne staráme. Áno stále sa staráme. Stále bojujeme a rastieme.
