Cítiť a precítiť všetko do hĺbky je skutočne požehnaním i kliatbou zároveň.
Tí, ktorých sa to týka, vedia, že je to najväčšia kvalita a najväčšia tragédia zároveň. Nie je nič medzi tým.
Chceme svet a všetko v ňom. Chceme ho držať pevne v rukách, blízko u seba; nechceme ho stratiť.
Cítime povinnosť zachraňovať ľudí, všetko napraviť a vylepšiť. Potrebujeme cítiť lásku a odovzdávať ju ďalej. Naše srdcia bijú pre vás všetkých. Sme netrpezliví, dobrí a snažíme sa, aby všetko malo zmysel.
Túžime po niekom, no často nás zožierajú vlastné chyby a myšlienky, ktoré nám bránia dostať sa k vám.
Sme dobrí. Sme úprimní. Jednoducho len priveľmi preciťujeme veci. Kiežby som mala odpoveď na otázku – prečo sme vyvolení, byť tými krehkejšími. Želám si, aby som vedela, prečo sme tí, ktorí nosia všetky svoje emócie v zadnom vrecku. Chcela by som vedieť, prečo sú tie ľahké veci pre nás ťažké. Prečo, keď je všetko povedané, stále cítime prázdnotu. Neviem to ja a neviete to ani vy.
Myslím si, že jedného dňa bude sila a láska, ktorú sa snažíme odovzdať, ocenená. Že starosť o druhých sa vyplatí. Neexistuje veľa takých ako my, alebo možno áno, no všetci sa skrývame za svojimi múrmi.
Sme jediní svojho druhu. Sme potrební, aby sme odľahčili tento svet. Kdekoľvek ste, ktokoľvek ste, prosím, neprestaňte byť sami sebou. Prosím, neprestaňte milovať svet a každého, kto zavíta do toho vášho. Neprestaňte prosím dúfať v lepšie dni. Neprestaňte veci napravovať a zlepšovať ich.
Čoskoro sa stretnete s niekým, kto vo vás uvidí akí ste a nazve vás krásnymi. Budú šťastní, že vás spoznali. Vyplnia prázdne miesto. Vy máte totiž srdce zo zlata. Nedovoľte svetu, aby vám ho vzal.
