Katie, vnučka ženy, ktorá prežila holokaust, sa podelila o srdcervúci príbeh svojej milovanej babičky. Jej stará mama mala len 2 roky, keď Hitler napochodoval do Poľska v roku 1939. Dievčatko bolo príliš malé na to, aby chápalo, ako tento hrozný politický prevrat zmení nielen jej vlastný osud, ale aj osud celého národu.
Katina babička prežila jednu z najstrašnejších udalostí v histórii a následky z nej ju traumatizovali až do konca svojho života. „Tieto hrôzy nezmizli časom,“ povedala Katie. Videla umierať ľudí, ktorých poznala a ľúbila, bola nútená opustiť svoj domov a žiť v koncentračnom tábore, kde trpela v hrozných podmienkach. Ostalo jej množstvo rán nielen na tele, ale aj na duši. Všetko si pripomenula aj o desiatky rokov neskôr, kedy sa vrátila k bránam koncentračného tábora.
Bolo to po prvýkrát, čo Katie počula babičkin príbeh. Neskôr ju to inšpirovalo k tomu, aby sa o neho podelila aj s ostatnými z veľmi dôležitého dôvodu. Pokračujte v článku a dozviete sa prečo…
„Keď Hitler napochodoval do Poľska v roku 1939, moja stará mama mala dva roky. Zmeny v jej meste neboli hneď viditeľné. Keď mala 4 roky, hrala sa vonku, keď z ničoho nič začula krik a rev. Pozrela sa cez ihrisko, zbadala tam nacistov a mŕtve telo 3-ročného chlapčeka zo susedstva, ktorý sa hlasne hral na pieskovisku. Nacistov tento zvuk rozčuľoval a tak ho namieste zastrelili. Mal len 3 roky. Zabitý nacistickým nábojom.
O niekoľko mesiacov neskôr bola moja babička a jej rodina zobudená skoro ráno.
Povedali im, aby vstali a išli vyšli von. Odviedli ich na vlakovú stanicu. Jej otec išiel do jedného vlaku a jej matka, sestry a ona do druhého vlaku.
Svoj prvý deň prežila vo vyhladzovacom tábore Majdanek. Bolo jej povedané, aby sa spolu s ďalšími deťmi ešte pred raňajkami postavili do radu. Nacistický vojak si spočítal každé dieťa. Jedn…dva…tri…štyri…päť…šesť…sedem…osem…deväť…desiate dieťa bolo zastrelené. Potom vojak deťom povedal, že každé zlé dieťa bude zastrelené. Museli pracovať, nesťažovať sa a byť potichu.
Moja stará mama bola poľskou katolíčkou. Manželka jedného nacistického dôstojníka sa rozhodla, že chce dieťa. „Adoptovala“ si preto babičku.
Zmenila jej meno a povedala, že jej mamu zabili. Odteraz bude Nemka. Deň, kedy sa rozšírili správy o príchode spojeneckých vojsk do Poľska, bol dňom, kedy sa nemecký dôstojník spolu so ženou snažili čím skôr utiecť. Odišli v takej rýchlosti, že zabudli na moju babičku, ich novú dcéru.
Nakoniec ju našli o 3 dni neskôr, v jednom z dôstojníkových domov. Záchranári z Červeného kríža ju vzali a spýtali sa, ako sa volá. Ona si svoje meno len sotva mohla pamätať. Trvalo 6 mesiacov, kým našli aj zvyšných členov rodiny.
Išlo o obrovský zázrak, pretože všetci boli nájdení nažive, okrem strýkov a tiet. Stará mama na svojich adoptívnych rodičov nespomínala s láskou. Nepovažovala ich za ľudí či dobrodincov.
O tomto príbehu som sa dozvedela až po tom, čo ma vzala k bránam Majdaneku a následne sa rozplakala. To bolo v roku 2001, 56 rokov po tom, čo bola zachránená ľuďmi z Červeného kríža.
Takéto momenty nedokážu len tak vymiznúť. Všetko sa to zakorenilo v jej mozgu. Výskumy ukázali, že holokaust zmenil DNA a stav mysle jeho obetí. Ja žijem s takýmto DNA. A ak veríte, že neonacisti sú „dobrí ľudia“, alebo „si zaslúžia prejaviť svoj názor“, pripomeniem vám zastrelenie 3-ročného chlapčeka.
Presne to sa stalo, keď nacisti dostali v roku 1933 možnosť vyjadriť svoj hlas. Viedlo to k vzlykaniu mojej starej mami v koncentračnom tábore. Začalo sa to ich hlasom. Správou. A skončilo to neopísateľnou hrôzou…
