Nasledujúci príspevok sa objavil na FaceBooku mladej Slovenky, ktorá je na vozíčku a mala absolvovať liečenie v kúpeľoch.
Ahojte priatelia. Viem, že doba je zlá a každý jeden z vás má svoje trápenia a starosti, ale predsa by som sa s vami chcela podeliť o môj dnešný deň. Vopred sa ospravedlňujem za prípadné gramatické chyby, ale tieto riadky píšem doslova v rozpakoch….
Na to aby ste sa trošku dostali ako sa povie do obrazu sa vrátime v čase. Ako všetci viete a ak neviete áno som na vozíku a áno od narodenia.
Týmto by som vyriešila najčastejšie mne kladenú otázku. Som taký rebel…okrem toho, že neviem dobre chodiť mám aj psoriázu. (Už sa začínam cítiť ako sťažujúci sa dôchodca 
, ale keďže dôchodca som aj keď iba invalidný tak budem ešte pokračovať.) Asi 10 rokov dozadu som sa rozhodla so psoriázou zabojovať a na vlastné náklady ma rodičia vozili každý víkend do Smrdákov.
Áno tie mi pomohli a zažila som tam aj kopec srandy. Začala hneď pri príchode do kabínky s vaňou, ktorá mi siahala asi po brucho a s ,,milou,, pani, ktorá zasa stála za mnou a kázala mi do nej vliezť. Hádajte ako to dopadlo ? Uhádli ste nešlo to…nakoniec sme dáko bojovali s vaňou, schodíkmi, paňou, mojou mamou a neviem kým ešte a aby som procedúry absolvovala…. Na pár rokov som mala skoro pokoj ak nerátam pár fliačikov.
Túto zimu v roku 2018 sa však moja najlepšia kamoška rozhodla vrátiť v plnej kráse. Nebudem ani hovoriť čo všetko som za stovky eur vyskúšala od mastičiek po šampóny….Kto má psoriázu vie. Prišiel deň D a poslala som si návrh do kúpeľov.
O cca mesiac mi prišli schválené Smrdkáky. Po komunikácií s kúpeľmi mi však bolo odporúčené aby som si vybrala iné kúpele lebo oni nie sú pre vozičkárov prispôsobený. Áno zabolelo, ale hovorím si dobre sú tu ešte Trenčianske Teplice a riešia aj pohyb tak to by šlo.
Píšem odvolanie do VšZP, čakám na vyjadrenie, príde chválenie Trenčianskych Teplíc, zistím, že potrebujem doprovod a píšem do VšZP. Prosím dodatočne o doprovod, čakám, čakám čakám… kým všetko prišlo najbližší termín na ubytovanie bol november ak mám záujem o bezbarierovú izbu a ak beriem čo majú október. Neváham a beriem čo majú a idem v októbri. Psoriáza sa zhoršuje a ja čakám…čakám…čakám až sa dočkám. Nastupujem do kúpeľov. Teším sa. Verím v nemožné.
Ok už preháňam, ale naozaj som dúfala, že psoriáza sa zlepší aspoň na chvíľu. Prídem do kúpeľov a dostanem 1. procedúru. Pýtam sa sestričky či to zvládnem ako vozičkar. Sestrička zostane v šoku ako keby ma nevidela kým som položila túto pre mňa samozrejmú otázku na, ktorú mi vraj odpovie iba pán doktor. Som na chodbe a čakám… vlastne ja stále len čakám. Prídem dnu a pán doktor sa ma opýta, že prečo som na vozíku.
Sebavedomo odpoviem, že lebo mám DMO, ale to som ešte netušila, že moje sebavedomie sa stratí do minúty. Pán doktor mi povedal, že v tom prípade mi kúpele ruší a keby bol vedel, že som vozičkar tak mi to aj zavolá, že ich ruší.
Cítim sa ako malé dieťa, ktoré zistí, že na Vianoce nosia darčeky rodičia a nie Ježiško či Santa. Všetká nádej, čakanie, čas a dúfanie doslova do…. za 1 minútu. Samozrejme snažila obhájiť tým, že ja aj prejdem, ale pán doktor bol neoblomný. Buď absolvujem všetky procedúry riadne alebo idem domov. Dohodli sme sa, že sa pôjdem pozrieť na vane, v ktorých sa daná zázračná procedúra deje.
Ok hovorím si tam vleziem, ale asi tam zostanem už na veky vekov pretože vaňa bola pre mňa príliš nízka. Nebojte priatelia aj teraz za mnou stála pani z fachu. Nechcem nikoho uraziť , ale evokovala vo mne dojem asistentky predaja z mäsiarstva fyzimóniou…(prose všetkým), ktorej sa pýtam….Keby mi dáte ruku ja by som to zvládla Odpoveď ,,milej,, pani ma zaskočí – Nie nedala. Skúšam to znovu.
Keby sa našla stolička a dali by ste mi ju sem ja by som to zvládla. Odpoveď ,,milej,, pani – Nie nenašla. Neznášam keď prejavujem svoju slabosť, ale v tom mi z očí padla dáka ta kvapka slanej vody a skúšam to posledný krát. Pani, ale keby ste chceli isto by ste stoličku našli …. viete … A pani – Nie nechceli. Vliezť a vyliezť musíte sama ja vám NEPOMÔŽEM. Ďalej pokračovať nebudem.
Končí to tým, že mi zrušili pobyt, vrátili financie, ja som si zobrala svoje dva kufre (bola som zbalená na mesiac) a šla som domov.
Ďakujem, že ste si prečítali môj denník z 2.10.2018.
Chcem poprosiť všetkých aby si uvedomili, že MY SME TU a aj tu BUDEME. Sme ako vy… každému z nás/vás niečo je … a na nás je to len viditeľnejšie. Nikdy neviete čo sa Vám môže stať aj o minútu. Viete všetko je o NÁS=ĽUĎOCH o tom ako sa správame, ako konáme.
ĎAKUJEM za váš čas! Pekný večer priatelia
zdroj:facebook.com
zdrojfoto: facebook.com
