7 dôvod, prečo sa väčšina ľudí bojí lásky. Čo nám bráni v milovaní a nemilovaní?

Každý z nás má aspoň jeden zážitok týkajúci sa straty svojej milovanej lásky a na otázku „Prečo vzťahy zlyhávajú?“ mnohí stále nenachádzajú odpoveď.

PhDr. Lisa Firestone predpokladá, že odpoveď sa skrýva v každom z nás. Či si to priznáme alebo nie, väčšina z nás sa skutočne bojí zamilovať. Hoci sa naše obavy dokážu prejavovať rôznymi spôsobmi či v rôznych štádiách vzťahu, všetci si okolo seba budujeme akýsi pomyselný múr, ktorý by nás mal ochrániť pred ranami na duši.

Múr vytvára ilúziu bezpečnosti, no neumožňuje človeku dosiahnuť intimitu, po ktorej tak najviac túži. Prečo sa toho tak obávame? Čo nám bráni nájsť a udržať lásku, o ktorej toľko snívame? Odpoveď sa dozviete v nasledujúcom článku…

  1. Pravá láska nás robí zraniteľnými

Nový vzťah predstavuje nezmapované územie a väčšina z nás má prirodzený strach z neznámeho. Zamilovať sa znamená riskovanie. Do druhého človeka vkladáme obrovskú dôveru, odhaľujeme pred ním naše skutočné „ja“ a práve to nás robí takými zraniteľnými.

Naše zaužívané zvyky vytvárajú komfortnú zónu, ktorá nás ochraňuje pred nečakanými udalosťami. To všetko je nutné dať preč. Máme totiž sklony veriť tomu, že čím viac nám na niekom záleží, tým viac môžeme trpieť.

  1. Nová láska otvára staré rany

Keď vstupujeme do vzťahu, len zriedka si plne uvedomujeme, ako na neho môže vplývať naša minulosť. Všetky traumy predošlých vzťahov, počnúc detstvom, majú silný vplyv na to, ako vnímame ľudí, s ktorými prichádzame do bližšieho kontaktu, ale aj to, ako sa správame v partnerskom vzťahu.

Stará, negatívna skúsenosť nás môže blokovať pred otvorením sa novému človeku. Vyhýbame sa intimite, pretože v nás vyvoláva dlho zabudnuté pocity bolesti, straty, hnevu alebo odmietnutia.

  1. Láska vzdoruje našej starej identite

Mnohí z nás bojujú s podvedomím strachom z toho, že nikdy nebudú milovaní. Máme problém uveriť svojej vlastnej hodnote ako aj tomu, že nás niekto môže mať skutočne rád. Všetci v sebe máme ten vnútorný hlas, ktorý sa správa ako prísny tréner a hovorí nám, že sme nepotrební a nezaslúžime si šťastie.

Tento hlas pochádza z bolestivých skúseností počas nášho detstva, z kritických postojov, ktoré sme v minulosti zažili, ale aj z pocitov, aké k nám prechovávali naši rodičia.

Keď sme sa stali dospelými, prijali sme tento deštruktívny pohľad, ako keby sme o tom boli presvedčení aj my sami. Tieto kritické myšlienky alebo vnútorné hlasy sú nielen škodlivé a nepríjemné, ale aj nebezpečné, keďže bránia tomu, aby sme sa dokázali objektívne oceniť. Keď nás niekto iný vidí ako človeka hodného lásky a starostlivosti, aktivujeme v sebe nepríjemné pocity a začneme sa brániť, pretože to rozvracia všetky naše presvedčenia o tom, ako nie sme dostatočne dobrý a pod.

  1. So skutočnou radosťou prichádza skutočná bolesť

Zakaždým, keď naplno prežívane skutočnú radosť alebo máme pocit, že všetko je tak, ako má byť, z ničoho nič na nás príde pocit obrovského smútku. Mnohí  sa vyhýbajú tomu, čo ich robí šťastnými, len aby sa vyhli bolesti.

V prípade, kedy dochádza k zamilovaniu, začneme váhať, či do toho naozaj pôjdeme. Smútok z prípadného neúspechu nás potom môže trápiť aj uprostred noci.

  1. Láska je často rozdielna

Mnohí ľudia tvrdia, že mali pocit, že partner ich až príliš miloval. Obávali sa, že ak by sa s takýmto človekom prepojili, ich vlastné pocity sa môžu časom zmeniť a tým pádom by tomu druhému spôsobili bolesť a pocity z odmietnutia.

Pravdou je, že láska je často nevyvážená. Naše city k ostatným sa z času na čas môžu zmeniť. V priebehu niekoľkých sekúnd môžeme k osobe, ktorú milujeme, pociťovať hnev, podráždenosť či dokonca nenávisť.

Obávať sa toho, ako sa budeme cítiť v budúcnosti, nám nijako nepomôže. Je lepšie byť otvorený myšlienke, ako sa city vyvíjajú v priebehu času. Obavy alebo vina za to, čo necítime, nám bráni nájsť si niekoho, kto má o nás skutočný záujem a s kým môžeme byť naozaj šťastní.

  1. Vzťah nás niekedy môže odcudziť od našej rodiny

Vzťah je akýmsi symbolom dospelosti. V našom osobnom živote symbolizuje nezávislosť a autonómiu. Tento vývoj môže znamenať aj odlúčenie od rodiny. Rovnako ako odpútanie sa od starej identity, ani tu nejde o fyzické oddelenie. Neznamená to doslovné odmietanie rodiny, ide skôr o odchod do inej emocionálnej úrovne. Jednoducho sa už necítime ako dieťa.

  1. Láska v nás vzbudzuje existenčné obavy

Čím viac máme, tým viac strácame. Čím viac niekto pre nás znamená, tým viac sa bojíme takéhoto človeka stratiť. Keď sa zamilujeme, čelíme nielen strachu zo straty nášho partnera, ale uvedomujeme si aj našu smrteľnosť. Náš život má teraz väčšiu hodnotu a význam, takže myšlienka na smrť sa pre nás stáva nočnou morou.

Pokúšame sa tento strach prekonať tým, že sa začneme zameriavať na povrchnejšie problémy, hádame sa s partnerom, čo v extrémnych prípadoch môže viesť úplnému rozpadu vzťahu.

Môžeme mať milión dôvodov, prečo by sme nemali byť vo vzťahu. Aj napriek tomu, dôvody, ktoré si kladieme, môžu mať prijateľné riešenia. Nakoniec však zistíme, že to, čo nás posúva ďalej, je len obrovský strach zo straty.

Väčšinu vzťahov považujeme za osobné výzvy. Zoznámenie sa s našimi obavami týkajúcimi sa intimity je dôležitým krokom k začiatku plnohodnotného a dlhodobého vzťahu.

Tieto obavy môžu byť zamaskované za rôzne výhovorky, no nakoniec prídeme na to, že sme to my, kto sabotuje zblíženie sa s potenciálnym partnerom. Tým, že poznáme samých seba, si dávame najlepšiu šancu na nájdenie a udržanie si milovaného človeka.

Súhlasíte s týmito názormi?