35-ročná Slovenka sa zmierila so životom bez detí. Jej príbeh valcuje internet. Prečítajte si ho aj vy

Mnoho z nás bojuje s ťažkým životným príbehom a každý deň premýšľa nad vlastným osudom. Niekomu je dopriaté, niekto musí ťažko za svoje sny bojovať a niekto ich žiaľ nedosiahne nikdy. Nádej sa však nikdy stratiť nemá a ako nás naučil sám život, len dobré myslienky k nám pritiahnú aj dobré veci.

Jedna statočná žena zo Slovenska sa so svojím srdcervúcim životným príbehom podelila na známej facebookovskej stránke Priznania žien.

Prečítajte si tento príbeh a určite nám dajte vedieť Váš názor.

Naskočila som na vlak, ktorý mi dávno ušiel

Keď som oslávila svoje 35-té narodeniny, pozrela som sa do zrkadla, vystrčila bradu a povedala tomu ksichtu čumiacemu na mňa, že je čas zmieriť sa stým, že ja deti mať nebudem. Presnejšie povedané, už by som ani nechcelam ani keby bolo s kým, aj keď ani náhodou nikto taký na obzore nebol. Riziko je príliš veľké alebo ja som posera.

Myšlienka, že by som mala čeliť rozhodnutiu, že čakám postuhnuté bábätko ma desila.

Nevedela by som sarozhodnúť, nevedela by som sa ho vzdať a mala by som výčitky, že trpí lebo ja som chcela dieťa na staré kolená. Celkom slušne som presvedčila o tejto logike samú seba. Keď som stretla maminku s kočiarikom alebo videla malé kľbko šťastia, tak som sucho prehltla a keď som mala sentimentálne dni aj slza sa vykotúlala.

Vtedy som si nechtic spomenula na prvý alebo druhý ročník zlakladnej školy, keď sme nahodine výtvarnej mali nakresliť, čím chceme byť. Kým spolužiačky stvárňovali princezny a pani učitelky, ja som nakreslila policajtku. Už vtedy mi nešlo vidieť seba ako princeznu, ten odznak a sen o spravedivosti, to mi bolo bližšie.

Spravedlivosť, to bolo moje, winnetu a oldschatterhand, náplasť na srdce malého dievčatka, ktoré sa snažilo vysporiadač s tým, že človek, ktorému hovorím tato, je vlastne len ujo, bastard nie je žiadné milé slovko a moji súrodenci sú len polo pokrvný.

A tak som sa vrátila ku svojím knihám a snívala som o dni keď príde môj skutočný tatko, spravý „no,no.no“ tomu, škaredému ujovy, ktorého musím volať tato, čo mi nadáva do bastardov, keď si vypije. Donesie mi horálku, pohľadká ma po vláskoch a svet bude opäť spravodlivý.

Lenže, ten ujo nikdy neprišiel a ja som updatla svoje sny

Snívala som o romantickom mužovi, dome plných detí a o tom, že niekto objaví moju krásnu dušu. Lebo nejak sa mi nezdalo, že som pekná, predsa len ten to slovíčko „bastard“ zanechalo svoje stopy na mojom sebavedomý. V noci sa pravidelne opakoval sen, v ktorom som zmeškala vlak, alebo som naňho utekala až mi pľuca išli prasknúť a ledva som ho stihla. V tom som sa zobudila celá spotená.

A tak som sa vrhla do práce, sveta čísiel, prepočtov a kalkulácií, kde sme koľko vyrobili, či sa nedalo viac. Bola som slobodná, bezdetná, precestovala kus sveta, a konečne som sa spamätala z lacného romániku, ktorý mi rozmetal sebavedomie na franforce. Bezsenné noci počas ktorých som si prehrávala slová svojho ex, začali ustupovať a namiesto plaču, som sa opäť dokázala tešiť zo života.

Chodila som na dlhé prechádzky, behala som, plávala, čo malo blahý vplyv na moje telo a cítila som sa dobre, a konečne som vyzerela dobre. Vrhnúť sa do daľšieho vzťahu bolo to posledné, čo som chcela.

Vedela som, že do 50-60ky to pohode zvládnem. Budem pracovať, aktívne športovať, venovať sa tomu čo ma baví. Len, keby neboli tie blbé sviatky, ktoré treba tráviť s rodinou. Kedže som pomerne často chodievala na hlavnú stanicu a stretávala v zime uzimené staré babky bez domova, vždy ma striaslo.

Jednak od súcitu a jednak od strachu, že toto môžem byť ja o 40 rokov.

Jediný rozdiel medzi nami bude, že ja som o dve hlavy vyššia.

Sem-tam,večer po práci som si uvarila kafe a nechala voľný priebeh svojej sebaľútosti, že ja deti nikdy mať nebudem. Pritúlila som si svoju mačičku a čakala, kedy mi vyrastie bradavica na nose.

Štyri mesiace po mojej 35ke, som stretla svoju osudovú lásku. Tak veľmi sa mi nechcelo ísť na tú prvú kávu, ale premohla som sa, len aby do mňa kamoši nerypali, že sa vyhýbam randeniu. Bola som si istá, že zas budem piť horúcu kávu až ma bude hrdlo páliť, aby som sa vyhovorila na súrny telefonát a zdúchnem domov.

Nemusela som, dokonca som si dala pizza štangľe, teda zjedla som tie jeho.

Teraz mám 37 ku na krku a vedľa mňa odfukuje moje zdravé a krásne babatko. Vydala som sa, presťahovala, sekla z robotou a venujem sa len dcérke.
Naskočila som do vlaku, ktorý mi ušiel. A je to to najkrajšia cesta, životom.

Na príbeh tejto ženy reagovali stovky ľudí. Prevažne všetky komentáre boli pozitívne a povzbudzujúce. Pozrite sa na malú ukážku.

Ľudia

zdroj:cas.sk