Prečítajte si zaujímavý článok o tom, aké je to byť opatrovateľkou detí v ruských rodinách zbohatlíkov…
Narodiť sa do bohatej rodiny nie je vždy víťazstvom. A vďaka svojej práci som to mohla vidieť na vlastné oči. Po vyštudovaní vysokej školy s pedagogickým zameraním som pracovala 5 rokov ako učiteľka v súkromných materských školách, či ako opatrovateľka v 4 rodinách.
Bola som v domácnostiach bohatých ľudí, ktorí sa nachádzajú v rôznych rebríčkoch časopisu Forbes, letela som do zahraničia na súkromných lietadlách a poznám tajomstvá, ktoré nemôžem povedať ani pod prísahou.
Keď som začínala s touto prácou, myslela som si, že môžem robiť všetko a dať deťom to „racionálne, láskavé, večné“. Ale môj plán úplne stroskotal. Chcem sa podeliť o to, prečo úprimne ľutujem deti vyrastajúce v bohatých rodinách.
Začnime pohovorom
- Z agentúry mi bol zaslaný mail, v ktorom som mala odpovedať na otázku „Ako prebiehal pohovor?“ Toto je mimochodom veľmi častý dôvod, prečo ľudí nakoniec neprijmú.
- Navrhované voľné pracovné miesto môže spočiatku vyzerať veľmi atraktívne. Ale keď vám zavolá zástupca personálnej agentúry, nebude o práci hovoriť 100%-nú pravdu. Agentúry sa domnievajú, že ak človek hľadá prácu, bude so všetkým súhlasiť.
- V životopise vždy jasne uvediem, s akými deťmi pracujem. Prichádzam na pohovor – zisťujem, že tam sú ďalšie 2 deti, ktoré sú mladšie a ktorým sa občas bude treba venovať.
- Mimochodom, obľúbené slovíčko „občas“ sa počas týždňa zmení na „vždy“. Požiadavky, o ktorých sa diskutovalo na pohovore, ani raz neboli súčasťou reálneho života . Aj keď sa na tom dohodli so samotnými rodičmi.
- V poslednej dobe sa stalo akousi módou, aby si opatrovateľky prešli detektorom lží. Vždy to odmietam. Najmä potom, čo mi kolegyňa povedala, že sa pýtajú úplne na všetko. Pýtajú sa, aká a kedy bola vaša prvá sexuálna skúsenosť. Inokedy to je bez podobných nepríjemných otázok.
- Agentúre by ste mali odovzdať dostatočne vysoké percento z vášho prvého platu. Mnohé opatrovateľky preto znášajú hrozné pracovné podmienky a nechcú odísť do inej rodiny. Musia si tak zvykať na rôzne výstrednosti nielen detí, ale aj rodičov.
Skúšobné obdobie
- Keď som prišila prvý deň, bola som nútená ísť do sprchy pre personál, dostala som odev na jednorazové použitie a predpokladom bolo, aby som si na tvár nasadila lekárke rúško. Nezáležalo na tom, či boli deti chorí alebo nie. Dieťa (7 rokov) bolo úplne zdravé. A malo to takto byť vždy. Túto prácu som odmietla.
- Je potrebné, aby ste si vyskúšali pár dní. Aspoň 3. Počas tohto obdobia už viete, či nájdete spoločnú reč s dieťaťom a rodičmi, či vám tieto podmienky vyhovujú. Existuje však nebezpečenstvo: hneď ako sa oficiálne rozhodnete a usadíte, okamžite sa rozšíria povinnosti, o ktoré vás predtým nikto nežiadal.
- Rodičia niekedy hovoria, že vývoj dieťaťa je pre nich veľmi dôležitý – čítanie, intelektuálne rozhovory, atď. Ale v skutočnosti potrebujú iba to, aby ste im utreli nos a nakŕmili. Na jednej strane je to jednoduchšie, no na druhej strane dokonca zakazujú hovoriť s dieťaťom o rôznych témach. To znamená, že sa stanete ich slúžkou. Deti vás začínajú takto vnímať, čo znamená, že už viac nie ste pre nich autoritou.
- V skúšobnom období je mimoriadne dôležité, aby ste si určili pravidlá: pracovný čas, miesto na odpočinok, dovolenku atď. Pretože ak ste raz išli na poštu bez toho, aby ste to zdvorilo odmietli, začnú vás posielať do čistiarne, do obchodu a podobne. A to veru nie je vaša náplň práce. Výsledkom je, že začnú vznikať nedorozumenia.
Rodičia
- Najhoršia je situácia, kedy rodičia detí začnú po istom čase žiarliť. Dieťa si zvykne na svoju opatrovateľku, nadviaže s ňou hlboký vzťah a chce s ňou tráviť čo najviac času. Mama a otec si to všimnú, pestúnku prepustia a pokúšajú sa tráviť viac času s rodinou. Ale tak to jednoducho nejde: ich práca im zaberá nielen kopec času, ale aj energie a nakoniec si najmä novú opatrovateľku. U dieťaťa zavládne hystéria, poruchy psychiky, odpor atď. Prečo to teda robia?
- Ďalšou nie veľmi príjemnou vecou je, ak dieťa trpí istou psychickou poruchou. Nezáleží či ide o ľahký alebo ťažší prípad. Sú rodičia, ktorí si to radšej nevšímajú a pošlú ho do bežnej materskej školy. Dieťa sa tam správa nevhodne, bije ostatných, môže vyliezť sa na stôl a vyzliecť si nohavice počas obeda, môže niekoho pohrýzť, ale vy ho nemôžete pokarhať, pretože takéto deti si vyžadujú úplne iný prístup.
- Bez ohľadu na to, ako smutne to môže znieť, rodičia niekedy mlčia o niektorých chorobách svojich detí. Raz, počas tretieho skúšobného dňa som zistila, že dieťa má epilepsiu. Samozrejme, že som sa o tom dozvedela, až po tom, čo dostalo záchvat. Rodičia sa jednoducho nedarilo nájsť opatrovateľku a obávali sa, že by ma to vystrašilo. Je to normálne?
- A ešte niečo o zdraví. Raz, keď som pracovala v súkromnej materskej škole, ochorel tam jeden chlapec. Zbledol, bola mu zima, nemohol zdvihnúť ruku, nemal žiadnu silu. Samozrejme, zavolali sme sanitku a jeho mamu. Žena prišla a tvárila sa, akoby sme ju práve vyrušili pri robení manikúry. Celý príchod vyšperkovala so slovami: „Prečo ste ma tu zavolali?“ Zdalo sa mi, že by pre ňu bolo ľahšie porodiť ďalšie dieťa, ako sa postarať o to existujúce. Nakoniec sa ukázalo, že chlapec mal vážne srdcové problémy.
- Ak je opatrovateľka normálna, matka sa v nej veľmi často snaží vidieť svoju kamarátku, najmä ak nie je v rodine veľmi šťastná. V priebehu času, bez ohľadu na to, ako som sa snažila, som sa nedobrovoľne stal svedkom rodinných hádok a škandálov. Potom sa začali rozhovory, kedy si dvaja ľudia prehovárajú do duše (v mojom prípade to boli skôr monológy). Manželka mi začala rozprávať o celej rodinnej situácii. V takýchto prípadoch som okamžite odišla.
- Pracovala som pre veľmi slávnu ruskú filmovú herečku. Jedného rána, keď som prišla do práce, povedala: „Včera ste odišla o 25 minút skôr. Odpočítam vám to z platu.“ Výsledkom bolo, že mi mala dať 44 170 rubľov (cca 645 eur). Keď nastal čas výplaty, herečka chodila po dome a nedokázala nájsť 70 rubľov (60 centov) – nemala drobné. Skutočnosť, že som tam takmer každý deň bola dlhšie, než bol stanovený čas, nikoho nezaujímala.
Deti
- Raz som pracovala v rodine, kde bolo 4-ročné dievčatko a o rok starší chlapec. Dievča kategoricky odmietalo jesť lyžičkou, museli ju kŕmiť. A keby som to neurobila, začala by mať hysterický záchvat. Neraz som si všimla hroznú nenávisť sestry voči mladšiemu bratovi: použila sa všetko, čo by mohlo poškodiť jeho zdravie. Keď som naznačovala rodičom, že by potrebovali psychológa, odpovedali, že z dievčaťa rastie osobnosť a vodca, jednoducho nemá rada ľudí okolo seba.
- V súkromných materských školách som priamo čelila skutočnosti, že pre bohaté deti neexistujú žiadne autority. Nevnímajú prísny tón, ak ho pošleme do kúta, okamžite z neho odídu bez povolenia, ak sa im niečo nedá, pretože nesplnili požiadavku učiteľa, začnú sa záchvaty hnevu. Jedinou ovládacou pákou je prehováranie či chlácholenie.
- V mojej skupine som mala dievča, ktoré vedelo, že bude vydatá za bohatého muža, otvorene povedala, že nepotrebuje vedomosti, vydá sa a zostane doma. To sa naplno prejavilo v jej správaní: rada pomáhala prestierať stôl a priväzovala podbradníky deťom z mladšej skupiny. Zároveň však vo veku 4,5 roka nepoznala názvy tých najbežnejších zvierat. Jej brat bol o 2 skupiny starší a začal hovoriť v 4 rokoch.
Opatrovateľky
- V súkromných materských školách, kde rodičia platia mesačne nemalé peniaze, platí pravidlo „zákazník má vždy pravdu.“ To znamená, že je potrebné, aby rodičia boli spokojní a nie aby sa deti nejakým spôsobom rozvíjali.
- Agentúry spravidla tvrdia, že opatrovateľka bola skontrolovaná a že má veľa skúseností a nezaznamenali sa u nej žiadne problémy. Nikto v skutočnosti nikoho nekontroluje. Aký človek príde do rodiny a zostane sám s dieťaťom, je vždy prekvapením.
- Väčšina opatrovateliek sú nepoužiteľné ženy. Ich hlavnou motiváciou sú peniaze. A to je veľmi smutné. Keď idem na pohovory, uvedomujem si, že k svojmu dieťaťu by som prijala len zopár z nich.
Z tejto obrovskej skúsenosti som sa naučila najdôležitejšiu vec: žiadne peniaze na svete neurobia dieťa šťastným. A cudzí človek sa nebude starať o deti so všetkou láskou a starostlivosťou, ktorú mu môžu dať najmä rodičia.
Nezarobím si milióny a pravdepodobne nebudem môcť poslať svoje dieťa študovať na Harvard. Ale môžem mu dať omnoho viac – lásku, pozornosť a vzdelanie. Pretože na to, aby bolo dieťa šťastné, nie je potrebné byť bohatý.
zdroj: www.adme.ru
