Sú chvíle, kedy vám všetko padá z rúk, máte pocit, že celý svet je proti vám a správy v televízii len pridávajú olej do ohňa. Vtedy nejeden človek nadobúda pocit, že na tomto svete vládne krutosť a ľahostajnosť. A zakaždým, keď začnete strácať vieru v dobro, stane sa niečo, čo ju vráti. Môže to byť náhodný okoloidúci, ktorý vrátil spadnutú kabelku, sused, ktorý prichýlil mačiatko bez domova, alebo iba úsmev milovaného človeka.
Prečítajte si nasledujúce príbehy ľudí, ktorí sú presvedčení, že na svete je ešte stále veľa dobra.
Keď som mala 8 rokov, nikto ma nevyzdvihol zo školy a išla som pešo domov. Začalo pršať. Zastavil sa pri mne kamión, z ktorého vyšla žena a ponúkla sa, že ma odvezie. Moji rodičia ma učili nerozprávať sa s cudzími ľuďmi, a už vôbec nie, aby som nastupovala do ich auta, tak som odmietla. Potom vytiahla veľký farebný dáždnik a podala mi ho. „Nezmokni, zlatko,“ povedala a odišla. Pozeralsa som sa na žiarivý dáždnik nad hlavou a kráčala som s úsmevom na tvári. Stále mám ten dáždnik, slúžil mi dlho 7 rokov.
©LifeAndDeath69 / reddit
Moju mamu zrazilo auto. Stala sa zdravotne postihnutou. Raz sme s ňou sledovali televíziu, kde hovorili o obrane amurských tigrov. „Pane, ako veľmi by som chcela pohladkať tigrie mláďa aspoň raz v mojom živote!“ povedala. Dostal som nápad: Napíšem Askoldovi Zapašnemu, ktorý sa venuje výcviku tigrov. Stručne som mu načrtol príbeh o mame a jej sne. Po 5 minútach som dostal odpoveď: „Zajtra choďte do cirkusu k servisnému vchodu. Pomôžme splniť sen vašej matky.“ Mamine oči žiarili šťastím. Stále si pamätáme tento magický deň. Tento príbeh navždy vo mne zakotvil vieru, že svet je stále plný dobrých ľudí a zázrakov.
Pri mojom vchode sa začal objavovať chlapík, zdanlivo čistý a upravený, ale bolo jasné, že je bezdomovec. Nikto ho nevyhadzoval von z vchodu, nespôsoboval nepríjemnosti, niekedy dokonca pomáhal susedom v malých veciach okolo domu. Raz sme sa pustili do reči. Volá sa Nikita, nemá domov ani doklady. Našiel som svoj starý dotykový telefón, zaregistroval som si SIM kartu, dal som mu ho a pomohol som mu pri vybavovaní dokladov. No jedného dňa sa akoby úplne vyparil. A výsledok tohto príbehu je, že som nedávno stretol Nikitu. Sedeli sme v jeho malom prenajatom byte. Pracuje ako zvárač na zmeny a pracuje na čiastočný úväzok, zarába slušné peniaze a môže pokojne dýchať. Je príjemné si uvedomiť, že som dal človeku príležitosť a on ju nepremrhal. A myslím si, že toto je začiatok silného priateľstva.
©zloybublik / Pikabu
Keď som mala 3 roky, stratila som sa. Potom ma milé dievča priviedlo na políciu. Počas čakania na rodičov sa rozprávala s policajtom. Ako som neskôr zistila, zamilovali sa do seba na prvý pohľad a čoskoro sa zosobášili. A viem to, pretože nedávno ma mladý muž, ktorý je o 4 roky mladší ako ja, predstavil svojim rodičom. Dopomohla som teda k tomu, aby sa môj milovaný narodil.
©Подслушано / vk
Všetky tieto čiapky pletie pre miestny útulok. To je neuveriteľné!
Žena vytiahla tašky s detským oblečením, z ktorých jej deti vyrástli, vložila ich do veľkého vreca.
– Jeden muž žije v prívese. Manželka mu zomrela, je tam s dieťaťom a chodí do práce. Dievča má asi 5 rokov, neviem vysloviť jej meno, ale volajme ju Maša. Včera som videla, že dieťa nemá čo robiť, začala hádzať kamene na psov. Zavolala som na ňu, priviedla som ju k sebe domov, vypila čaj s koláčikmi, porozprávali sme sa a požiadala som ju, aby už nehádzala kamene do psov.
Dala som jej oblečenie a hračky. Mali ste vidieť jej oči! 10-krát mi poďakovala. Potom odbehla, česala si vlasy, umyla sa, obliekla si nové veci, prišla ku mne, pritúlila sa a zašepkala: „Ďakujem. Sľubujem vám, že už nikdy nebudem ubližovať psom. Ani nikomu inému.“
O niečo neskôr prišiel jej otec a vytiahol vrece suchého krmiva pre psov. Prišiel ku mne a povedal, že ak by som niečo potrebovala, mám ho kontaktovať.
©cma4000 / Pikabu
Prišiel domov neskoro večer. Vychádzal som po schodoch a niekde pod verandou som počul zapišťanie. Nevenoval som tomu pozornosť a šiel som domov. Nasledujúci deň, keď som sa vrátil po práci, započul som rovnaký zvuk. Pozrel som sa pod verandu a sedelo tam malé mačiatko, ktoré malo premrznuté labky. Utekal som domov pre teplú vodu, vybral som toho „rukojemníka“ a vzal som ho k sebe. Nemôže ešte chodiť, ale prijíma potravu a dobre znáša liečbu.
©Подслушано / vk
Moja dcéra pracovala v tureckom hoteli, kde raz hostia prišli s malým dieťaťom. Boli to dobrí ľudia, milí, ich dieťa malo so sebou hračku – plyšovú sovu. Túto sovu mal vždy pri sebe. Dovolenka skočila a hostia šli domov, no nechali hračku na izbe a zabudli na to. Po nejakom čase zavolali a požiadali hotel, aby im hračku poslali poštou, pretože bez nej dieťa nemôže spať ani jesť. Moja dcéra si pre chlapca vymyslela príbeh, že sova si ešte chcela odpočinúť v hoteli, vráti sa neskôr a sľubuje, že každý deň mu pošle fotografiu. Urobila niekoľko fotografií a keď bol balík odoslaný, poslala ich dieťaťu.
Môj otec zomrel, chlap ma opustil a vylúčili ma z univerzity – môj život sa zmenil na nočnú moru. Tak som nasadla do auta, zapla som hudbu a išla som tam, kam sa moje oči pozreli. Zastavila som sa, keď boli tri hodiny ráno. Bola som ďaleko od domova. Išiel som do kaviarne, v okolí nebolo nikoho. Zrazu si ku mne prisadol chlap, hoci okolo bolo veľa voľných miest. Začali sme sa rozprávať a povedala som mu o všetkom, čo sa stalo. Povedal, že útek od mojich problémov je nesprávny, musím sa vrátiť a bojovať za svoj život. Objali sme sa, plakala som. Uplynulo 8 rokov. Mám magisterský titul, svoju prácu milujem a mám nový pohľad na život. Zdieľam tento úspech s tým cudzincom, ktorého som v tú noc stretla v kaviarni.
©bondsman333 / reddit
Mala som 17 rokov a o 2 týždne ma čakal maturitný večierok, no moji rodičia mali peniaze iba na skromné letné šaty. S mamou sme sa rozhodli, že pôjdeme do svadobných salónov – len sa pozrieť. V jednom mi priniesli veľmi krásne šaty, na ktorých bol pokazený zips. Obliekla som si ich a keď ma v nich videli pracovníci salónu, ako mi sedia … dal mi ich. Bol to pre mňa zázrak! Títo ľudia mi dali možnosť cítiť sa ako v rozprávke. Bola som najkrajšia, skoro ako Popoluška.
©Подслушано / vk
Už od mala už všetci volali Glory. Od 15 rokov pracuje ako vodič autobusu na trase z našej dediny do mesta. V priebehu rokov splnil stovky požiadaviek. Stretli sme sa pred mnohými rokmi. Vtedy som s manželom, ktorý bol postihnutý, prišla z nemocnice. Bolo potrebné pokračovať v liečbe a cestovať do mesta niekoľkokrát týždenne. Glory po nás prišiel až k domu a v meste, keď rozviezol všetkých cestujúcich, nás zaviezol rovno do nemocnice a pomohol mi priniesť môjho manžela na oddelenie. O 12:00 sme už boli vybavení, tak po nás prišiel a vzal nás späť do dediny. Dnes som s ním išla v autobuse. Rozprávali sme sa, pripomenula som mu, ako nás vozil, ale nepamätal si to. Pre neho to bol len ďalší dobrý skutok.
Stalo sa to, keď som bol ešte študentom. Išiel som do obchodu kúpiť si jedlo. Pri pokladni som zistil, že na karte nemám peniaze. Nákup som teda musel nechať pri pokladni. Bol som v rozpakoch a tak som šiel von premýšľať, kde si požičiam. Zrazu ma zavolala pokladníčka a povedala, že aj ona má syna študenta a boli prípady, kedy sa aj on dostal do takýchto situácií. Objala ma a vložila mi nejaké peniaze do vrecka. Bol som ohromený, nemohol som vysloviť ani slovo. Vtedy som sa prvýkrát za týždeň poriadne najedol. Zmenila môj postoj k ľuďom. Dúfam, že život takých ľudí odmení.
©Ageati / reddit
S manželom sme boli veľmi mladí a nemali sme žiadne peniaze. Raz, v decembri popoludní, nám niekto nechal pri dverách krabicu plnú darčekov pre naše dieťa a boli v nej aj peniaze a nejaké veci. Len sme tam stáli a plakali.
©otherm0ther / reddit
zdroj:takprosto.cc
