— Haló, volám správne Straty a nálezy? – opýtal sa detský hlások.
— Áno, zlatíčko. Čo si stratil?
— Stratil som maminku. Nie je náhodou u vás?
— A povedal by si mi aká je tvoja maminka?
— Je veľmi pekná a dobrá. A má rada mačky.
— Tak to pre teba máme dobrú správu. Práve včera sme jednu maminku našli, a to bude tá tvoja. Odkiaľ voláš?
— Z detského domova na Rybničnej ulici.
— Dobre, čo najskôr tam tvoju maminku pošleme, len počkaj.
A v tom sa otvorili dvere a vošla do miestnosti tá najkrajšia a najlepšia maminka a v náručí jej mňaukala ozajstná živá mačka.
— Maminka! — vykríkol radostne chlapček a vrhol sa k nej. Objal ju takou silou, že nemohla dýchať.
……malý Filip sa prebudil na svoj vlastný krik. Takéto sny sa mu snívali každú noc. Strčil ruku pod vankúš a vytiahol fotografiu. Bola na nej tvár mladej ženy. Našiel tú fotku pri prechádzke už skoro pred rokom. Bol si istý, že ona je práve jeho maminka. V chabom svetle zvonka sa Filip pozeral na usmiatu tvár na fotke až nakoniec zaspal…..
Ráno riaditeľka detského domova ako zvyčajne obchádzala izby, aby deťom popriala pekné ráno a každé z nich pohladila. U Filipovej postieľky si všimla, že na zemi leží fotografia. V noci mu totiž vypadla z pod vankúša.
– Odkiaľ máš tu fotku, Filipko?
– Našiel som ju vonku.
– A kto to je?
– To je moja maminka, je strašne dobrá a pekná a má rada mačky. – povedal usmievavo chlapec.
Riaditeľka sa zamyslela. Tvár na fotke hneď spoznala.
Bolo to dievča, ktoré minulý rok do domova dochádzala ako dobrovoľná pomocníčka. A zároveň už dva roky vyvíjali s manželom veľké úsilie aby získali povolenie k adopcii dieťaťa.
– Ak to je tvoja maminka, – povedala riaditeľka, – musíš ju dobre schovať.
Vrátila sa do svojej pracovne a chvíľu čakala. Zrazu počuje klepanie.
– Môžem ďalej? – nakukla do dverí známa tvár z fotografie.
– Poďte ďalej, Alenka, posaďte sa – povedala riaditeľka.
Mladá žena vošla do kancelárie a položila na stôl pred riaditeľku štós plastových zložiek.
– Tak to mám všetko pohromade. Schválili nám to! – povedala rozradostene Alenka.
– Tak to mám veľkú radosť Alenka, blahoželám. Naozaj vám to prajem!
– No, bolo to ťažké ale som rada aj s Petrom, že sa to podarilo.
Peter bol Alenin priateľ. Žili spolu už 8 rokov. Najprv sa nechceli brať ale keďže kvôli adopcii to bolo lepšie, mali nakoniec aj svadbu. Kvôli tomu aby získali dieťa by urobili čokoľvek.
– Kedy sa budete chcieť ísť na deti pozrieť a vybrať si jedno? – opýtala sa riaditeľka.
– Nie my sa nechceme pozerať, nechceme vyberať. Chceme aby to bolo ako u naozajstných rodičov ani oni si nevyberajú. Jednoducho majú dieťa aké sa im narodí a to ľúbia celou svojou láskou.
– Dobre teda, – nenamietala riaditeľka, – máme tu chlapca menom Filipko, bude mať 5 rokov. Matka sa ho zriekla ešte v pôrodnici. Ak ste naozaj pripravení, privediem ho.
Alenka prikývla a riaditeľka odišla. O chvíľku sa vrátila a za ruku držala malého chlapca. Chlapec len čo uvidel Alenku, spoznal v nej jeho vysnívanú maminku z fotogragfie.
— Maminka! — vykríkol chlapec a vrhol sa k Alenke. Objal ju tak pevne, že sa skoro nemohla nadýchnuť.
Alenka ho hladila po jemných vláskoch – Už som u teba, už budem s tebou!
Záver
Ak v niečo pevne veríte tak celý vesmír sa spojí aby sa to k vám dostalo. Detská viera je oveľa silnejšia ako viera nás dospelých. Deti sú veční optimisti. Človek sa pribúdajúcim vekom naučil byť viac realistickejší v niektorých prípadoch priam negatívny až pesimistický.
Treba si uvedomiť, že všetko pochádza z našich myšlienok. Ak budete myslieť krásne, pozitívne a veriť, že všetko bude fajn, v skutočnosti to tak aj bude. Ak budete obklopený len samými zlými a smutnými myšlienkami aj váš život bude smutný.
Nech už sú okolnosti v živote akokoľvek ťažké, nevešajte hlavu, ale naopak, hlavu hore a usmievajte sa. Správnym nastavením svojich myšlienok zmeníte svoj prístup a chuť k životu a to vám prinesie do života také veci aké si prajete.
zdroj foto: pexels.com
