Každý rodič vie, že jeho dieťa jedného dňa raz dospeje. Potom je už na ňom, aby ho vedel nechať žiť si svojím životom. To isté urobila aj žena z nasledujúceho príbehu…
„Pred mesiacom sa môj syn rozhodol, že si domov privedie dievča.
- Mama, toto je moja Zoja. Ľúbime sa a budeme spolu žiť.
Ako každá milujúca matka, som svojmu synovi želala veľa šťastia. Chcú spolu žiť, nech žijú, nebudem im v tom brániť.
- Dobre synak. Keď budete v kuchyni, dajte si čaj. Ja ti prichystám veci.
- Ako to myslíš, že mi pozbieraš veci? – povedal syn prekvapene.
Pozerala som na neho, ako bol úprimne zmätený. Bolo vidieť, že mi nerozumie, musela som mu to teda vysvetliť:
- Tak k veci. Teraz ti pozbieram tvoje veci a vy pôjdete spolu žiť. Veď práve to chcete!
- No, ale vieš, že prenájom bytu je veľmi drahý a my na to nemáme, keďže sme študenti. Mysleli sme si, že budeme žiť tu. Nebudeme ťa rušiť.
Znie to dobre, no ja sama som 10 rokov žila so svokrou, kým sme si s manželom nezaobstarali byt. Je prirodzené, že vzťahy medzi nami sa začali postupne zhoršovať. Teraz by mi to možno nevadilo. No 1-2 mesiace neskôr mnou budú šiť všetci čerti:
budem na nich krivo zazerať, budem všetko komentovať a budem ich chcieť vyštvať z domu. Nepotrebujem takéto šťastie. Zoja, nevieš si ani len predstaviť, pred akým peklom som ťa ochránila.
- Nie, synak. Ak sa domnievaš, že si dosť starý na to, aby si žil so svojou milovanou, postaraj sa o to, aby si vám mohol poskytnúť spoločné bývanie. Toto znamená byť dospelým: nájsť si prácu a prenajať si byt. Pokojne to môže byť aj lacnejšia a skromnejšia izba! Potom žite spolu, ako sa vám páči.
- Mama, čo je to s tebou?! Máme žiť v byte s cudzími ľuďmi? To nechcem.
Takže to znamená, že môj byt sa zmení na internátnu izbu a prisťahuje si tu cudzieho človeka – to áno. No žiť osamote s cudzími ľuďmi, to nie. Zaujímavé.
- Zoja, ľúbiš môjho syna? Myslím, že áno, keďže chcete spolu žiť.
- Áno. Ľúbim vášho syna. Veľmi.
- Milujete sa navzájom, aj v raji na zemi aj v chatrči. Mám pravdu, Zoja?
- Áno, správne. Súhlasím s garsónkou, len aby sme boli spolu.
- Nuž, synak, nech tak bude. Ver mi, Zoja ti poďakuje za moju neprítomnosť. Zariaďte si život bez mojej kontroly a účasti.
O pol hodinu neskôr po tom, čo som za nimi zatvorila dvere, som spustila obrovský plač. Nechať si doma syna s nevestou bolo pre mňa obrovským pokušením.
No nebolo to možné – dospelé deti by mali žiť oddelene od svojich rodičov. Ja som si svoju prácu urobila – vychovala som ho. Je čas nechať ho ísť svojou cestou.ˮ
Súhlasíte s rozhodnutím tejto matky. Urobili by ste to isté?
