Vzťahy medzi rodičmi a deťmi nie sú nikdy dokonalé. Nie, niekde existujú, ale je to skôr svetlá výnimka. Pomerne často sotva vyrastú a už sú schopné vstúpiť do konfliktu so všetkými. Ale asi najhoršie to je v prípade, kedy ide o matku a jej a dospelého syna…
Prečítajte si príbeh od ženy, ktorú rozčuľuje postoj jej vlastného syna voči nej. Neustále jej vyčíta osobné chyby a neúspechy. Pokúsme sa teda vyriešiť tento konflikt spoločnými silami
„Som rozrušená postojom môjho syna voči mne.
Má 27 rokov, žijeme v dvoch odlišných krajinách. Pociťuje voči mne obrovskú zášť, že som ho opustila a odišla žiť do inej krajiny. Viní ma za „zlé detstvo“, pretože si ho neužil tak, ako by chcel. Viní ma zo všetkých svojich neúspechov. Hovorí, že som bola zlou matkou a vôbec som sa o neho nezaujímala. Snažím sa s ním hovoriť, dávam mu kontakty na psychológov, ktorí vysvetľujú jeho problém, ale aj napriek tomu, v každom telefonickom rozhovore príde reč na krivdy a nepríjemnosti voči jeho osobe.
Som si istá, že dôvodom jeho neúspechov je sebaľútosť a neochota prevziať zodpovednosť. Zakaždým, keď sa mu snažím povedať, že potrebujeme mediátora, psychológa, akákoľvek ochota návštevy nepripadá do úvahy. Čo je možné urobiť pre to, aby sa môj syn na mňa nezlostil, aby sa jeho správanie voči mne zmenilo? Čo robiť, aby ma konečne vypočul?“
Rada od psychológa
Pre túto matku je náročne zblížiť sa so svojím synom, ktorý má v súčasnosti takéto pocity. Na druhej strane, aj pre samotného syna je náročné prijať minulé rozhodnutia a činy svojej matky. Najzaujímavejšie je, že obaja majú právo na zlyhania a chyby. Je potrebné vedieť, ako matka reaguje na obvinenia svojho syna: priznáva chyby, pokúša sa ospravedlniť alebo ich naopak popiera? Táto reakcia je veľmi dôležitá. Možno sa syn necíti byť pochopený.
Budú sa musieť naučiť akceptovať a prijať jeden druhého. Je to zložitá vec, nie nedá sa to urobiť okamžite, má to niekoľko etáp, medzi ktorými je hnev, popieranie a smútok. Obaja si nimi musia prejsť a záleží len na nich, ako dlho budú tieto fázy trvať. Napríklad, narážky na psychológov môžu syna rozčuľovať, pretože sa môže domnievať, že jeho matka sa takto „zbavuje“ problému ohľadne jeho opustenia.
Proces prijatia môže psychológ určite urýchliť,
ale nikdy by ste k tomu nemali človeka „uhnať“. Ak u vás existuje túžba vyrovnať sa s týmto problémom, malo by to byť vaše vlastné rozhodnutie. A to si samozrejme vyžaduje čas. Obaja musia okrem iného porozumieť jednej jednoduchej veci – minulosť sa už nedá zmeniť: rozhodnutia sú urobené a skutky vykonané.
Dôsledky týchto rozhodnutí môžu nadobudnúť iný odtieň, ak zmeníte svoj postoj k nim. Jedným z krokov správnym smerom pre matku bude prijatie jej syna takého, aký je, s pocitmi a rozhorčením, aj keď sa to zdá trochu absurdné. Je dôležité pochopiť, že syn má právo na emócie. Pomôcka pre mamu: ak máte pocit viny alebo ľutujete, čo ste urobili, mali by ste o tom povedať svojmu synovi a požiadať ho o odpustenie.
Ako zachrániť vzťah medzi matkou a synom
Niekedy sú to tie najjednoduchšie slová „Prepáč, mýlil/a som sa.“ To bude stačiť na to, aby konflikt zmizol. Deti sú veľmi citlivé a zraniteľné, niektoré krivdy môžu trvať roky a rozhodnú sa ich vysloviť, až keď dospejú. Matka ani nemusí mať potuchy o tom, kedy zranila svojho syna a či to bolo niečo úmyselné.
Proces „liečby“ môže nejaký čas trvať, preto matka musí byť trpezlivá. Láska k synovi dokáže maž obrovský vplyv. Zostaňte milujúcou matkou, snažte sa kvôli nemu, hoci by to malo byť len o tom, že mu budete venovať svoju pozornosť. Urobte prvé kroky. A nezabudnite, že vaše deti majú právo na vyjadrovanie svojich pocitov, či už pozitívnych, alebo negatívnych.
Čo si o tom myslíte vy? Ako vám to funguje s vašimi deťmi?
