Rádioaktívne mestečko nebolo do roku 1944 ani na mape. Obyvatelia sa cítia byť vyvolení a z mesta nechcú odísť!

Černobyľ, mesto, ktoré neslávne preslávil zatajovaný výbuch tamojšej jadrovej elektrárne. Ak ste si mysleli, že takáto nehoda sa stala v bývalom Sovietskom zväze iba raz, tak ste na omyle. Veľmi podobný osud postihol aj Mesto-40, ktoré až do roku 1944 nebolo vyznačené na mape.

Rusko tak v roku 2001 priznalo, že na jeho území existuje 42 uzavretých miest, o ktorých nikto nevedel. Rovnako ako Černobyľ, aj história Mesta-40 je postavená na zatajovaní uniknutej rádioaktivity a jej škodlivosti.

Do roku 1944 o existencii Mesta-40 nikto ani nevedel, neviedli tam dokonca ani žiadne značky a jeho obyvatelia prakticky neexistovali. V roku 1945 priviedli do mesta 40 000 väzňov, ktorí mali na výber – buď budú 25 rokov tvrdo pracovať v Gulagoch na Sibíri alebo budú 5 rokov pracovať v Meste-40.

Za vidinou nižšieho trestu sa väzni dali do práce a začali kopať základy na podzemnú jadrovú elektráreň. Prvý reaktor postavili za 18 mesiacov, no väzni ani len netušili, že kvôli vystaveniu sa vysokej dávke rádioaktivity neprežijú dlhšie ako 5 rokov. 

 

Zdroj: boredpanda.com

 

Toto tajné uzavreté mestečko je známe ako Ozersk,

predtým Mesto-40, Čeljabinsk-40 alebo neskôr Čeljabinsk-65. V tomto meste sa zrodil sovietsky nukleárny program a dodnes je známe ako mesto, ktoré je najviac zamorené rádioaktivitou.

Mesto je ohraničené dvojitým ostnatým drôtom a sledované ozbrojenými vojakmi, keďže je postavené okolo jadrovej elektrárne Mayak. Aj napriek rizikám na zdraví tam mnoho ľudí stále žije a odmieta odísť.

 

Zdroj: boredpanda.com

 

Ale prečo tam títo ľudia stále chcú žiť? Tí, ktorí boli do tohto uzatvoreného mesta presťahovaní mali oveľa lepšie výhody ako zvyšok Sovietského zväzu.

Všetci mali prácu, ktorá bola dobre platená, mali zabezpečené kvalitné vzdelanie ale aj bývanie. V obchodoch si mohli kúpiť exotické ovocie, rôzne parfumy a kvalitné oblečenie – jednoducho mali narodiel od ostatných všetkého možno aj prebytok. No ani odvtedy sa toho veľa nezmenilo, keďže Ozersk je stále najväčšou ruskou zásobárňou jadrovej energie.

 

Zdroj: boredpanda.com

 

Nešťastie za nešťastím

Medzi rokmi 1945 a 1947 sa z jadrovej elektrárne Mayak vypustilo obrovské množstvo rádioaktívneho odpadu do okolia. Dokonca aj do neďalekej rieky Techa odkiaľ sa odpad dostal aj do Severného ľadového oceánu.

Vedci predpokladajú, že tento únik bol 2- až 3-krát väčší ako pri výbuchu Černobyľu.

O 10 rokov neskôr sa stalo ďalšie nešťastie, keď vybuchol podzemný zásobník na tekutý nukleárny odpad. Ten sa rozpŕskol a kontaminoval tisíce kilometrov štvorcových – toto územie sa nazýva Východnouralská rádioaktívna stopa.

Krátko potom mnoho ľudí zomrelo na rakovinu, ktorú vyvolala radiácia, iným bola diagnostikovaná chronická choroba z ožiarenia. Radiácii bolo vystavených až 470 000 ľudí.

 

Zdroj: boredpanda.com

 

Sú hrdí na to, že tam môžu žiť

No ako to v Sovietskom zväze bolo zvykom, aj toto nešťastie sa ututlávalo pomaly 3 dekády. Po tom čo sa zabudlo na kontaminovanie rieky Techa, sa odpad začal skladovať v okolitých plytkých jazerách.

Jedno z nich, jazero Karačaj, je tak prezývané “plutóniové jazero” alebo “jazero smrti”.

Je známe aj ako najkontaminovanejšie miesto na Zemi a keď v roku 1967 vyschlo, rádioaktívny prach sa vznášal po okolí. Aj napriek takémuto obrovskému riziku v meste Ozersk v blízkosti jadrovej elektrárne Mayak žije až 80 000 ľudí.

Mesto Ozersk dostalo aj prezývku “cintorín Zeme” no miestni sú stále presvedčení, že sú tí vyvolení Rusi, ktorí v meste môžu v uzavretom mestečku žiť.  

 

Zdroj: dkarpunin.livejournal.com

 

zdroj. boredpanda.com