V roku 1859, 11. mája, sa v Liptovskom Mikuláši narodil “otec parných turbín”, Aurel Bohuslav Stodola. Narodil sa do evanjelickej rodiny garbiara Ondreja Stodolu a Anny rodenej Kováčovej.
Týždeň po jeho narodení bol pokrstení Michalom Miloslavom Hodžom, ktorý bol okrem iného aj evanjelickým farárom. Aurelovi bratia, Kornel a Emil, boli takisto slávny, keďže sa angažovali v slovenskej politike a boli signatármi Martinskej deklarácie. Známy je aj Aurelov synovec, Ivan Stodola, o ktorého dielach Jožko Púčik či Bačova žena ste sa učili na hodinách literatúry.
No teraz späť k samotnému Aurelovi Stodolovi, ktorý väčšinu svojho života a kariéry strávil práve v zahraničí. Po absolvovaní štyroch rokov na evanjelickej škole ho otec poslal na nemeckú reálku v Levoči aby sa zdokonalil v jazyku.
Neskôr zmaturoval na Vyššej štátnej reálke v Košiciach a od roku 1876 študoval techniku v Budapešti, kde absolvoval 2 semestre. Stodola bol tak usilovný a šikovný žiak, že počas prvého roka štúdia získal od školy finančnú odmenu 300 zlatých.
Zdroj: sk.wikipedia.org
Študoval v zahraničí
Odtiaľ viedli jeho kroky do Zürichu, kde v rokoch 1878 až 1881 študoval polytechniku a toto štúdium ukončil s vyznamenaním. Po skončení štúdia pracoval v Strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti. Na štúdium však nezanevrel a v roku 1883 pokračoval na Vysokej škole technickej v Charlottenburgu v Berlíne.
Svoje štúdium tak uzavrel na prestížnej parížskej Sorbonne v roku 1884. Od skončenia štúdia krátko pôsobil v Českomoravskej strojárni no neskôr prestúpil do Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. V roku 1889 sa tam stal hlavným konštruktérom a získal tak mnohé praktické skúsenosti.
Zdroj: sk.wikipedia.org
Stál pred osudovým rozhodnutím
Pár rokov na to dostal lukratívne pozvanie od Vysokej školy technickej v Zürichu, na ktorú mal ísť pôsobiť ako docent. „Tento list ako bomba udrel do mojej mysle, a stojím pred tak veľkým odhodlaním, že mi je ťažko nájsť zakľúčenia.
Ja idem písať najprv, že sa necítim povolaným na miesto prvého rangu ako je Zürich, a k tomu ešte v matematickom odbore, a spýtam sa, ako si tí páni sami predstavujú moje položenie, ak by som nezodpovedal?
Vás tiež prosím, odpíšte mi čo je z vášho stanoviska vaša mienka (ale neodkladne),“ napísal rodine do Liptovského Mikuláša. Ponuku tak napokon prijal a rok na to sa stal aj profesorom. Na škole Zürichu tak vyučoval až do odchodu do dôchodku v roku 1929.
Zdroj: sk.wikipedia.org
Uznával ho Einstein
Na tejto prestížnej škole študoval aj samotný Albert Einstein, o ktorom si mysleli, že je Stodolov žiak. Einstein síce na škole študoval v rámci polytechniky iný odbor a Stodolovych prednášok sa oficiálne nezúčastňoval. No aj napriek tomu títo dvaja géniovia udržiavali profesionálny aj priateľský kontakt.
„Keby sa narodil za čias renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti bola potreba tvoriť a fantázia.
Toto mocné zanietenie prenášal na svojich študentov dlhé a dlhé roky svojej plodnej pedagogickej činnosti. Aj keď hlavnou hnacou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa jeho sila bola v neustálej túžbe po poznaní a mimoriadnej jasnosti jeho myšlienok,“ vyjadril sa o Stodolovi Einstein.
Zdroj: commons.wikimedia.org
Otec parných turbín
Počas svojho pôsobenia v Zürichu sa venoval parným a plynovým turbínam. V tomto odbore jeho výpočty a konštrukcie základom.
Skonštruoval aj tepelné čerpadlo a jedno z nich je od roku 1928 stále pracujúce. Nachádza sa vo Švajčiarsku a vykuruje Ženevskú radnicu pomocou uzatvoreného okruhu, kde odoberá teplo z vody jazera.
Za vrchol jeho kariéry sa považuje jeho dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady tepelných strojov), ktoré vydal v roku 1903. V ňom zhrnul dovtedajšie poznatky v odbore parných turbín, v ktorom značnou mierou prispel aj svojou zásluhou.
Zdroj: sk.wikipedia.org
Okrem turbín je Stodola známy aj vďaka takzvanej Stodolovej ruke. Jedná sa o protézu, na ktorej spolupracoval s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom. Tento vynález bol tak odpoveďou na krutosť 1. svetovej vojny, z ktorej sa vojaci vracali zmrzačení. V roku 1915 tak skonštruovali túto umelú ruku, ktorá využíva zvyšnú svalovú silu postihnutého človeka. Na jeho princípe tak boli založené aj protézy nôh a chodidiel.
Zdroj: aurelstodola.sk
Pohltený vedou
Čo sa týka jeho života, ten úplne zasvetil vede. Od mladosti si tak vypracovával denný harmonogram, ktorý zahŕňal štúdium cudzích jazykov, hru na klavíri či čítanie klasickej literatúry. Podľa výpovedí tak jeho švajčiarska domácnosť bola veľmi skromná aj napriek tomu, že mal vďaka svojej odbornosti dosť úspor.
Tie však venoval najmä vede a mladým nádejným vysokoškolákom, ktorí si študovať nemohli dovoliť. Za jeho prácu bol odmenený nespočetným množstvom ocenení a titulov.
V roku 1908 získal Grashofovu medailu, ktorá je najvyšším vyznamenaním nemeckých inžinierov. Anglicko ho zase v roku 1940 odmenilo zlatou medailou Jamesa Watta. Na jeho počesť bola dokonca pomenovaná aj planétka 3891-Stodola.
Zdroj: aurelstodola.sk
Tragická smrť dcéry
Aurel Stodola mal 2 dcéry – staršiu Elenu Annu, ktorú familiárne nazývali Helena a mladšiu Oľgu. V roku 1929 odišiel do dôchodku po tragickom a dobrovoľnom odchode jeho staršej dcéry z tohto sveta, z ktorým sa nevedel vyrovnať. S publikovaním však nikdy neprestal Aurel Stodola zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu, kde bol aj pochovaný.
Jeho pozostatky spolu z pozostatkami jeho manželky Dariny Pálkovej boli v roku 1989 prevezené a slávnostne pochované v Liptovskom Mikuláši. Aj keď väčšinu svojho života strávil v zahraničí, na Slovensko a svoju rodinu nikdy nezanevrel.
Zdroj: sk.wikipedia.org
zdroj: seas.sk / sk.wikipedia.org / teraz.sk
