Deti niekedy povedia kadečo. Hovoria aj veci, ktoré nie sú skutočné. Počujú všetko, pamätajú si a potom to opakujú. Spomeňte si na to nabudúce, keď budete chcieť niečo pred dieťaťom povedať zo srandy alebo so štipkou irónie.
Prečítajte si tie najsmiešnejšie a najpotupnejšie veci, ktoré deti povedali na verejnosti…
„Oci, prečo je tu polícia?“
- „V McDonald’s môj syn uvidel dvoch policajtov,“ píše 23-ročný Dan. „Jeho komentár:„ Ocko, prečo je tu polícia? Veď oni nejedia hamburgery, ale šišky.“
- „Niesol som svoju dcéru z toalety v reštaurácii pre hipsterov, zatiaľ čo ona kričala: „On si prdol!“ na každý stôl. A aby každý vedel, kto si vlastne prdol, ukazovala na moju tvár.“
- „Raz moja dvojročná ovoňala môj zadok a povedala: „Kakanica!“ pretože to isté robíme aj pri nej, keď jej kontrolujeme plienky.“
„Môžeme niekoho udrieť!“
- „Moja najstaršia dcéra a ja sme zvykli pri nakupovaní utekať pred manželkou. Raz sme boli zvlášť ďaleko a ja som sa jej spýtal, čo chce robiť teraz, keď nás mama nevidí. Ona pomerne hlasno vykríkla vedľa okoloidúcich ľudí: „Môžeme niekoho udrieť!“
- „Moja dcéra je jediné dieťa, ktoré má imaginárnu sestru a brata. Svojim učiteľom alebo cudzím ľuďom hovorí veci ako: „Nechali sme moju sestričku samú doma“ alebo „Môj brat je mŕtvy.“
- „Bol som v metre so svojou 3-ročnou dcérou. Prišiel za nami veľmi veľký muž a z jeho trička vykukovalo veľké brucho. Moja dcéra to videla a povedala: „Vidím niečie brucho,“ a pošteklila ho skôr, ako som ju stihol zastavil. Bola to hra, ktorú sme hrávali doma, a ja som jej šteklil jej bruško… “
„Chcem toto prekliate auto.“
Pamätajte, že deti sú ako malé špongie. Ak pri nich používate vulgárne výrazy, naučia sa ich a použijú ich v tej najnevhodnejšej situácii.
- „2-ročná dcéra môjho kamaráta videla ďalšie dieťa v obchode s hračkárskymi autami a drzým tónom povedala: „Chcem tento prekliaty kamión.“
„Odišiel som bez čakania na reakciu pokladníka.“
„Moja malá sesternica utekala z obchodu kričiac:„ Nie si môj otec!“ Ochrankárom sa to až tak nepáčilo.
„Len minulý týždeň, keď sme odchádzali z obchodu, môj trojročný syn sa obrátil na pokladňu a povedal: „Prdol som si vo vašom obchode. Ako keby povedal, že obloha je modrá.“ Radšej som pokračoval ďalej, aby som nevidel reakciu toho pokladníka.“
„To je môj otec?“
„Môj štvorročný synovec kričal na môjho brata: „Ocko, prestaň sa správať ako dieťa!“ na nejakej veľkej rodinnej udalosti. Všetkým prítomným bolo úplne jasné, že kopíruje svoju matku, ktorá sa približne takto správa k môjmu bratovi medzi štyrmi očami. V skutočnosti však mal pravdu.
„Môj syn prišiel domov zo škôlky s batohom plným konzerv. Na otázku, čo to je, presvedčivo uviedol, že povedal učiteľovi, že je hladný a že doma nemáme jedlo! Poslali ho domov s vecami pre ľudí v hmotnej núdzi! Nasledujúci deň sme ho prinútili všetko vrátiť naspäť.“
„Môj manžel je policajný dôstojník. Keď mala naša staršia dcéra 2 roky, ukazovala na každého policajta v uniforme a pýtala sa: „To je môj ocko?“ Bolo to tak trápne.
„Santa nie je skutočný.“
„Môj syn je studnica plná trápnych príbehov. Povedali sme mu, že Santa nie je skutočný, pretože sa ho bojí Santa, a plakal noc čo noc, kričiac, že „zlý pirát Santa sa chystá vstúpiť do jeho domu a ukradnúť jeho veci.
Keď mal 4 roky, začal o tom hovoriť aj s ostatným deťom. Potom, sme počuli, ako nejaký chlapec plače kvôli tomu, že akési dieťa mu povedalo, že Santa nie je skutočný. Utekala som tam a počula ako moje dieťa končí svoju prednášku slovami: „Santa nie je naozajstný, Ježiš nie je naozajstný. Ja som Ježiš!“
„Keď bolo moje dieťa batoľa a práve sa učilo odlíšiť mužov od žien, rado to vykrikovalo. Raz sme boli v kaviarni a syn sa rozhodol trénovať.“
„Mami, ty si žena,“ povedal.
„Správne, zlatko.“
„A ocko je muž!“
„Ukazoval a hovoril nahlas, aby si ho ľudia všimli a začali na nás pozerať.“ Žiadny problém, bolo to milé. Potom zavolal pár neznámych ľudí, ktorí hovorili nahlas, pretože sa mu páčila pozornosť. No potom ukázal na šedivú starú ženu vo vlajúcom oblečení. „A ona je čarodejnica!“ dodal.
„Nešpáraj sa v nose.“
„Stalo sa to s mojou dvojročnou. Na štadióne som držala svoju dcéru a jej hlava bola na mojom ramene.“
Zrazu zodvihla hlavu, pozrela sa priamo na muža za mnou a povedala: „Nešpárame sa v nose. Povedala som, že sa nešpárame v nose. Ďakujem!“ Moja dcéra je veľmi spoločenská…Teším sa aj na ďalšie nepríjemné chvíle s úplne cudzími ľuďmi.“
A aký druh zážitkov máte vy s vašimi deťmi?
