Iba silný človek dokáže nevnímať negatívne správy, ktoré na nás vyskakujú takmer každý deň. Rok 2020 mnohí považujú za najhorší, či už z politického, finančného, environmentálneho alebo koronavírusového hľadiska. Čo môžeme čakať v najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch?
Globálna pandémia zasiahla úplne všetkých a určite poznáte veľa ľudí, ktorí už sú z tejto situácie frustrovaní a unavení. Prečítajte si srdcervúci list od ženy žijúcej v Rusku, ktorá v ňom píše o svojich zážitkoch a obavách…
„Pamätám si čas, keď sa celý ten koronavírusový problém ešte len začínal. Úprimne povedané, nevedela som si ani len predstaviť, v akej miere nás to zasiahne. Potom moja kamarátka z Moskvy horlivo nahrávala zvukové správy, kde hovorila, že neverí v pandémiu. A potom sa začala karanténa a nekonečná izolácia.
Čas plynul tak rýchlo a pomaly zároveň, že som to skoro prestal cítiť. Život, ktorý nebol naplnený rôznymi udalosťami, sa pre mňa stal normou. A práca z domu prerástla do každodennej rutiny. Bola som tak zvyknutá na to byť doma, že prvé skutočné vychádzky po zrušení obmedzení mi spôsobovali stres.
Ako zostať v dave ľudí pokojný? Prečo si niektorí z nich dovolia nedodržiavať základné bezpečnostné pravidlá? Prečo sú pri vchode do nákupných centier ľudia, ktorí len zdanlivo merajú teplotu? Úprimne povedané, všetky tieto otázky zostali nezodpovedané.
Jediné, čo sa skutočne zmenilo, je môj postoj ku všetkému okolo mňa. V určitom okamihu som sa zmierila s realitou. Na pozadí rastúcej ľahostajnosti občas zaznie strach. Strach, že sa to nikdy neskončí. Strach, že moji rodičia skôr či neskôr ochorejú a nezvládnu to. A strach, že vo svete bude pribúdať čoraz viac šialených „neveriacich“. A budú spúšťačom nových problémov.
Ale nemôžem žiť v neustálom strachu. Po prvé, každý deň to má negatívny vplyv na moje fyzické a hlavne duševné zdravie. Po druhé, zdá sa, že strach zo zajtrajška ma upcháva do akéhosi vákua. Nie som obmedzovaná v pohybe, ale nechcem nikam chodiť. Moja pracovná kancelária je otvorená, ale vedome som sa rozhodla zostať doma.
Problém
Teraz chápem, že som emočne nestabilná. Zdalo sa mi, že som stratila všetko, čo mi kedysi prinášalo radosť. Áno, a na pozadí zjavných globálnych problémov sa občas objavujú aj moje osobné, či už rodinné alebo domáce. Niekomu sa to samozrejme môže zdať ako maličkosť. Napokon, všetci moji príbuzní sú živí, zdraví a majú čo do úst.
V akom bode nášho života sa však normálnosť začala určovať týmito ukazovateľmi? Čas robí svoje vlastné úpravy. A teraz nečakám, že bude všetko v poriadku. Chcem len, aby to nebolo zlé. A robím všetko pre to, aby to tak bolo.
Moja krajina prekonáva nové anti-rekordy v počte prípadov takmer každý deň. Nemocnice sú takmer preplnené a lekári už dávno zabudli, čo je to zdravý spánok. Keď píšem tento list, niekto určite niekomu zachraňuje život, ktorý visí na vlásku. Ale podarí sa to? Verím, že áno.
Viete si predstaviť svoj život bez rúšok a dezinfekčných prostriedkov? Ja už ani nie. Z banálneho ochranného prostriedku v podobe rúška na tvári sa stalo niečo viac. Akási pomyselná bariéra medzi mnou a vonkajším svetom. Svet, ktorý sa mi už nepáči. Dúfam, že sa do neho znova zaľúbim. Ale toto chce čas. Ten istý čas, ktorý vy už akoby neexistoval… “
Je zrejmé, že nejeden človek v tejto dobre prežíva úzkosť. Vedzte, že je to normálne. No je mimoriadne dôležité si uvedomiť, že s vami niečo nie je v poriadku. Potom vyhľadajte pomoc od príbuzných a priateľov alebo špecialistu v podobe psychológa. Nie je to nič, za čo by ste sa mali hanbiť…
Zdroj: takprosto.cc
