Prelomová práca Brendy Milnerovej odhalila, ako si ľudské mozgy uchovávajú nové spomienky.
Brenda Milnerová si zachovala „neukojiteľnú zvedavosť“ na celý život. Je „neúnavnou a nedočkavou výskumníčkou, ktorá má bezhraničnú energiu“, hovorí Gabriel Leonard, ktorý po dobu 45 rokov pracoval po boku Brendy v Montrealskom neurologickom ústave a nemocnici The Neuro.
Milnerová otriasla oblasťou neurovied svojím výskumom z konca 50. rokov, ktorý hovorí o tom, ako poranenia mozgu ovplyvňujú schopnosť vytvárať a uchovávať nové spomienky.
www.flickr.com
Brenda Langfordová sa narodila 15. júla 1918 v britskom Manchestri. V 18 rokoch navštevovala univerzitu v Cambridge, kde študovala experimentálnu psychológiu. Počas druhej svetovej vojny získala prácu na vývoji testov pre radarových operátorov, kde sa stretla so svojím budúcim manželom Petrom Milnerom, elektrotechnikom, ktorý sa stal neurológom a zomrel v júni vo veku 99 rokov.
Tesne pred koncom vojny sa Peter Milner zamestnal na Université de Montréal, kde sa venoval výskumu atómovej energie. Pár teda odišiel z Anglicka do Montrealu a v roku 1944 pristál na tejto strane Atlantiku. Brenda ukončila doktorát na McGill University o osem rokov neskôr, v roku 1952.
Študovala pacientov s epilepsiou v Montrealskom neurologickom ústave a pracovala u slávneho montrealského neurológa a mozgového chirurga Wildera Penfielda.
Práve v spoločnosti The Neuro určila Brenda oblasť mozgu, ktorá je rozhodujúca pre doplnenie vecí do dlhodobej pamäte. Predstavili ju 29-ročnému pacientovi menom Henry Molaison, ktorý si nechal odstrániť časť mozgu, aby sa zabránilo epileptickým záchvatom.
Pomocou operácii sa podarilo záchvaty zastaviť, ale tiež to zabránilo Molaisonovi, uchovať si novo vytvorené spomienky. Po operácií vykonali sériu psychologických testov, aby zistil, čo sa deje.
www.commons.wikimedia.org
V jednom teste požiadala Molaisona, aby pri pohľade na jeho ruku v zrkadle nakreslil hviezdu. Po niekoľkých dňoch sa naučil, ako nakresliť tvar, ale vôbec si nepamätal, že by niekedy bol požiadaný, aby nakreslil hviezdu.
Tiež si nikdy nepamätal, že by stretol Brendu Milnerovú. To ju priviedlo k skutočnosti, že dlhodobá pamäť a motorická pamäť sú riadené rôznymi časťami mozgu.
V roku 1957 bolo publikované Milnerovej zistenie, že temporálny lalok mozgu, časť mozgu Molaisona, ktorý bol odstránený pri operácii, je rozhodujúci pri vytváraní nových spomienok. Toto zistenie bolo priekopnícke.
O desaťročie neskôr od tohto objavu Milnerová, ktorá je stále profesorkou na katedre neurológie a neurochirurgie na McGill, pokračovala v čele výskumu toho, ako si ľudia dokážu zapamätať jednotlive veci.
Z mnohých ocenení získala v roku 2005 Gairdnerovu cenu za lekársky výskum, známu tiež ako „Baby Nobel“, a v roku 2009 jej bola udelená medzinárodná cena Balzana a milión dolárov na financovanie jej výskumu kognitívnych neurovied.
www.commons.wikimedia.org
V roku 2012 bola menovaná do kanadskej Siene slávy vedy a techniky a začiatkom roku 2021 získala za svoje profesionálne úspechy čestnú medailu od quebeckého zákonodarného zboru.
Milner sa tiež nikdy nevyhýbala tomu, aby sa presadila v poli, kde dominujú muži. „Vždy dokázala súťažiť v mužskom svete a myslím si, že ju to bavilo,“ uviedol Leonard. „Je len veľmi málo mužov, ktorí by sa Brende dokázali postaviť.“ Zatiaľ čo ju vek už možno trochu spomalil, stále pracuje pre The Neuro, kde slúži ako inšpirácia pre svoje mladšie kolegyne.
Keď sa však pozrieme na jej vynikajúcu desaťročia trvajúcu kariéru, „získate pocit, že nemusíte dosiahnuť prelomov objav každý týždeň,“ uviedla Fellowsová. Pri príležitosti svojej storočnice oslávi Milnerová večerou so svojimi 30 najbližšími priateľmi.
Jej vzor, talianska neurobiologička Rita Levi-Montalcini, sa dožila 103 rokov, uviedla vo vyhlásení pred veľkým dňom. „Som prekvapená, že som dosiahla až 100 rokov. Ale mám v úmysle sa dožiť ešte mnohých ďalších narodenín.“
