Osamelosť je na dôchodku čoraz častejším pocitom viacerých ľudí. Takýto osud sa týka aj 67 ročnej Aleny, ktorá žije vo väčšom byte sama. Po rokoch spokojného života si zrazu uvedomila svoj prehlbujúci sa pocit smútku a nezáujmu.
Alena je vdova a jej jediná činnosť, ktorá ju dokáže rozptýliť je jej zamestnanie. Sama tvrdí, že na hľadanie nového hobby je už príliš stará a má dojem, žeby to bolo zbytočné.
Pocit samoty ju dohnal k tomu, že sa rozhodla opýtať svojho syna s rodinou, či by sa k nej nechceli nasťahovať.
Cítila sa dotknuto, keď jej nevesta túto možnosť odmietla. Na druhej strane tomu rozumie a uvedomuje si, že mladá rodina taktiež potrebuje svoj priestor a čas na seba.
To isté sa stalo aj pri oslovení jej dcéry. S deťmi má Alena veľmi dobrý vzťah, často sa navštevujú, ale možnosť spoločného bývania jej deťom nevyhovuje.
Psychologička tvrdí, že vidina toho, že bývanie so svojimi deťmi Alene pomôže je len mylná predstava, na ktorú sa upína. To, čo by Alene a ľuďom nachádzajúcim sa v podobnej situácii pomohlo je nájdenie nových činností a aktivít, ktoré by ich tešili a napĺňali.
Pozitívom je to, že si pani Alena uvedomuje svoj problém a snaží sa hľadať možnosti, ako by to mohla zmeniť a nevníma to ako niečo prirodzené a normálne. Práve naopak, trápi ju, že jej život stratil iskru.
V situácii ako je táto má starý človek možnosť poradiť sa s psychológom, psychiatrom, či neurológom. Je lepšie snažiť sa nájsť záujmy a činnosti, ktoré sa nestanú časom stereotypnými a rutinnými, ako sú nákupy, či pravidelné navštevovanie nemocnice, či ambulancií.
Samozrejme na to, aby sa starí ľudia cítili dobre a prijímaní je potrebná aj snaha mladej generácie. Tá im dá pocítiť, že sú stále potrební a majú v našej spoločnosti nenahraditeľné miesto.
