Po dvoch romantických príbehoch – Láska zvoní vždy dvakrát a Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje – sa slovenská autorka Katarína Pivarčiová rozhodla zmeniť žáner a napísala napínavý triler Pod snehom.
Komorný hotel na Orave je ideálne miesto na stretnutie dávnych spolužiakov. Od maturity ubehlo už dvadsať rokov, nadišiel čas pochváliť sa životnými úspechmi a zapiť prehry. Mal to byť príjemný víkend plný alkoholu, smiechu, spomienok a klasických porovnávačiek: kto má najviac peňazí, kto má najšťastnejšie manželstvo, kto má najvýkonnejšie auto a kto zasa super prácu. Tieto plány však preruší brutálna snehová víchrica, ktorá zasype všetky prístupové cesty a odreže spolužiakov od civilizácie.
No v saune sa nájde mŕtve telo a hotel opantá strach. Kto je vrah? A môže byť niekto z nich ďalšou obeťou? V mrazivom prostredí začínajú krvácať staré rany, na povrch sa vyplavujú zabudnuté krivdy… „Práve táto časť bola pre mňa ako autorku nesmierne zaujímavá z pohľadu písania, pretože z tých postáv sa mi začali zrazu rodiť skutoční ľudia. Zhodili svoje masky a ja sama som zistila, že pod tými maskami je nesmierne veľa bolesti, trápenia a pocitov krivdy. Niesli si to všetko dvadsať rokov…a možno si také čosi nesieme aj my. Šikana, nešťastné lásky, problémy zapadnúť do kolektívu, či neschopnosť rodičov pochopiť svoje deti,“ približuje Katarína Pivarčiová.
Nečakaná smrť priniesla do už aj tak naštrbených vzťahov ešte väčšie napätie. Nikto nemohol utiecť a pomoc zvonka neprichádzala. Obnažujú sa duše a srdcia. Ukazuje sa, aké zraniteľné bolo školské obdobie. Ako hlboko nás môže zasiahnuť a ovplyvniť, takže si niektoré rany nesieme počas celého života a nedokážeme sa s nimi len tak vysporiadať. Aj o tom je triler slovenskej autorky Pod snehom.
Pozrite si booktrailer:
„…Volám ti kvôli stretávke.“
„Aha.“
„Je to dvadsať rokov, verila by si tomu? Musíme sa stretnúť! Povedz, že prídeš. Linda ma poverila organizáciou. Zarezervovala som nám hotel na Orave. Je tam wellness, vírivka, úplný luxus. A celé to zaplatí ona! Predstav si to. Založila nejakú brutálne úspešnú firmu a podľa všetkého je už za vodou.“
„Linda?“
Ako dlho si na ňu nespomenula? Jej najlepšia kamarátka, súčasť ich gangu. Chcela by ju opäť vidieť. Lenže to stretnutie pravdepodobne nebude príjemné. Otvorí staré rany, ktoré sa mali už dávno zahojiť, ale namiesto toho sa v nich hromadil hnis.
„Áno, Linda. Vy ste boli dobré kamošky, že? Už nie ste v kontakte? Prídu skoro všetci. Bude to o dva týždne. Prídeš?“
Na Kláru to bolo priveľa informácií naraz.
„Ja vlastne neviem. Asi nie. Mám veľa povinností.“
„Všetko sa dá odložiť! Toto je dôležité, pospomíname.“
Po chrbte jej prebehol mráz. Práve to ju znepokojovalo. Ona nechcela spomínať.
„Premysli si to. Pošlem ti oficiálnu pozvánku, keď budem vedieť všetky podrobnosti. O týždeň budem potrebovať tvoje definitívne rozhodnutie.“
Telefón ohluchol. Položila ho na stôl a nerozhodne sa naň dívala.
Bolo to dvadsať rokov, odkedy poslednýkrát videla pokope celú svoju triedu. Je to veľa alebo málo? S väčšinou spolužiakov si nemala čo povedať už na strednej škole. Prečo by sa s nimi mala stretnúť?
Napadli jej hneď dva dôvody.
Linda a Matúš.
Jej úvahy prerušil zvonček na dverách. Prekvapene zodvihla hlavu. Nikoho nečakala.
Dážď zmáčal pôdu, január nebol chladný, iba upršaný. Na príjazdovej ceste nikoho nevidela. Z vešiaka vzala kľúče. Viseli na nich farebné prívesky, ktoré jej dcéra kupovala každý rok na narodeniny. Našla ten správny kľúč a vložila ho do zámky. Zámka sa podvolila. Zo zákutí jej mysle sa vynárala spomienka. Prudko ju odohnala.
Na prahu stálo chudé kučeravé dievča. Malo oblečený žiarivo žltý rolák a vyšúchané rifle. Usmialo sa, na zuboch sa mu zaleskol strojček.
„Ahoj,“ povedalo.
„Vitaj. Dlho som ťa nevidela,“ povedala Klára a otvorila dvere dokorán.
