Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania:
„1. Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári.
2. Celé moje nazhromaždené bohatstvo – peniaze, zlato, drahé kamene, nech sú rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu.
3. Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.“
Jeden z jeho generálov, ktorý bol prekvapený týmto neobvyklým posledným prianím, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie.
A on mu povedal:
„Chcem, aby najlepší lekári niesli moju truhlu na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať…
Chcem, aby cesta, vedúca k cintorínu, bola obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo, získané na zemi – zostane na zemi…
Chcem, aby – keď ma ponesú – sa moje ruky kývali voľne vo vetre a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – a to je ČAS.
Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo.
ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromaždiť mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času.
Takže, keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nemôžeme nikdy vziať späť. Náš čas je náš život!
Najlepší darček, ktorý môžete dať Vašej rodine a priateľom, je Váš čas.
Keď Vám Boh dá dostatok času, zdieľajte ho so všetkými, ktorých máte radi”
