Slovenská autorka Katka Gulai prichádza s novinkou Klub divných. Príbeh stredoškolákov, ktorí sú tak trochu uletení, ale vôbec im to neprekáža. Možno sú divní, no užívajú si tínedžerské roky a robia akcie, pri ktorých sa okolie pozastavuje a udivene pozerá.
Rozprávačkou je Mia, ktorá je naozaj trošku divná. Má svetlofialové vlasy, miluje maľovanie a fascinuje ju všetko, čo je nejakým spôsobom jedinečné. Študuje v maturitnom ročníku, ale zo života si ťažkú hlavu nerobí. Čas trávi so svojimi uletenými, tiež tak trochu divnými kamarátmi v partii, ktorá neraz priťahuje pohoršené pohľady okoloidúcich.
Do hry vstupuje smutná a uzavretá Viola, úhlavný nepriateľ Jožo… Ďalšia línia je Mia a láska. „Mia na svoje vlastné prekvapenie zistí, že sa jej páči spolužiak a kamarát z partie Tomáš. Je však presvedčená, že o toho má záujem jej najlepšia kamarátka Peťa, takže sa snaží zakázať si tieto nové city. Tajnosti samozrejme neskôr vedú k napätiu medzi všetkými v partii,“ popisuje autorka Katka Gulai.
Klub divných je čítanie najmä pre mladých. „Je to veľmi pozitívne ladený príbeh, miestami vtipný, na konci dojemný. Podľa mňa ponúka trochu iný pohľad na decká v stredoškolskom veku ako väčšina bežných románov pre mládež. Už len tým, že samotné postavy sú netypické☺,“ dodáva s úsmevom autorka Katarína Gulai, ktorú vrak sčasti inšpirovali jej študenti.
Katarína Gulai často lepšie rozumie analytickej geometrii než ľuďom a ich správaniu. Vyštudovala učiteľstvo matematiky a fyziky a v súčasnosti učí na gymnáziu. S písaním začala už v detstve a nevzdala sa ho doteraz. Pri knihe Klub divných ju inšpirovali zážitky so študentmi. Vo vydavateľstve Ikar jej vyšla aj prvotina Najhoršia.
Prečítajte si úryvok z knihy Klub divných:
„Takto nikdy nezmaturujete!“
Stále sa vyhráža, že nezmaturujeme, a pritom dobre vie, že nám je to dosť jedno. Ani teraz som ju nepočúvala, kreslila som si psa, ako mi žerie písmenká z testu. Keď bol hotový, začiernila som niektoré otázky a na spodok papiera napísala:
Prepáčte mi tú štvorku, pani profesorka. Väčšinu zadania mi zjedol pes.
Uškŕňala som sa nad tým dovtedy, kým slovenčinárka nezahlásila, že tie písomky chce nazad. Do riti! Rýchlo som premýšľala, čo teraz. Preložila som písomku na polovicu a strčila ju do ruky spolužiakovi, ktorý ich mal vyzbierať, s prosbou, nech tú moju zašije do stredu kopy. Na moju smolu bol však dnešným zberateľom Tomáš.
„Daj to niekam do stredu, prosíííím…“ šepla som naliehavo.
Nechápavo zobral písomku a otvoril ju. Neúspešne sa snažil potlačiť úškrn, potom ju vystrel, demonštratívne položil na vrch a podlo na mňa žmurkol. Len som pokrútila hlavou a sledovala, ako položil kôpku písomiek učiteľke na stôl.
„Nech sa páči, pani profesorka!“ zvolal nahlas a ešte sa na mňa aj obzrel.
Prevrátila som oči, ale v duchu som sa smiala. Zabijem ho. Sadol si a videla som na ňom, že v duchu sa rehoce ako kôň.
Ach, on je taký… kôň!
