Ak dieťa vyrastie v divočine, bude divoké aj ono. Ale mohlo by to fungovať aj naopak? Dosiahneme rovnakých výsledkov, keď budeme zviera vychovávať od mala spolu s dieťaťom?
Na to sa v roku 1931 snažili odpovedať psychológovia Winthrop a Luella Kelloggovci. Adoptovali si na to mláďa šimpanza menom Gua. Experiment je však oveľa divnejší, pretože Kelloggovci mali na začiatku výskumu aj vlastného malého syna menom Donald.
Takže hoci pôvodným cieľom projektu bolo zistiť, akým „ľudským“ sa môže stať šimpanz, ak je chovaný v ľudskom prostredí, Gua a Donald boli v podstate vychovávaní ako súrodenci a ich vývoj sa porovnával.
Gua mala 7 a pol mesiaca, keď sa experiment začal, a Donald bol o niečo starší vo veku 10 mesiacov. Obaja boli vychovávaní ako brat a sestra. Boli rovnako oblečení a trénovaní, jedli rovnaké jedlo, venovali sa rovnakým činnostiam atď.
V rámci svojho vývoja boli Gua a Donald pravidelne testovaní na sledovanie rôznych parametrov, najmä inteligencie a správania. To, čo sa stalo potom, bolo pre Kelloggovcov trochu prekvapením. Gua bola „múdrejšia“ ako Donald, aspoň spočiatku.
Kým mala Gua ešte menej ako rok, pravidelne vynikala v testoch, zatiaľ čo jej „brat“ zažil viac výziev. To by však nemalo byť také prekvapujúce.
Koniec koncov, šimpanzy, ktoré vyrastajú vo voľnej prírode, si musia zachovať rozum, ak chcú prežiť, dokonca aj keď sú mladé. Na porovnanie, ľudské deti sú prakticky bezbranné.
Až keď mali Gua aj Donald viac ako jeden rok, Donald začal získavať výhodu, pretože jazyk začal hrať rolu vo vývoji a následne aj testovaní. Zároveň Gua naďalej dominovala vo fyzických cvičeniach, ako je beh a lezenie, čo je pochopiteľné.
Kelloggovci si uvedomili si, že Gua zrazu nebude hovoriť len preto, že sa chvíľu zdržiavala medzi ľuďmi. Ale dúfali, že jej chrčanie a rôzne iné zvuky začnú napodobňovať ľudskú reč.
V skutočnosti sa stalo niečo zaujímavejšie. Donald začal napodobňovať Guove spôsoby a zvuky.
Z obavy, že by mohli mať zo syna ľudoopa, Kelloggovci ukončili experiment o deväť mesiacov skôr. Štúdiu potom zdokumentovali v knihe s názvom The Ape and the Child a vrátili Gua do centra pre primáty.
Bohužiaľ, necelý rok po oddelení od svojho „brata“ Gua zomrela na zápal pľúc. Ale jej prínos v psychológii je dodnes známy a oceňovaný.
