Po fantazijnom románe Princezná z Izmiru sa prvá dáma slovenskej historickej romance Jana Pronská znovu vrátila k obľúbenému žánru. Svojim verným i novým čitateľom ponúka ďalší pútavý príbeh odohrávajúci sa na stredovekom Slovensku, plný vášní, nenávisti a lásky.
Ohrdnuté srdce.
Pannu Johanku z Liptova, poslednú dedičku pevnosti Hrádok, v útlej mladosti zasnúbili s Radovanom Balašom, zhýralým vnukom mocného uhorského magnáta Donča. Mládenec si to však tesne pred sobášom rozmyslel a mladučkou nevestou pohrdol. Starý otec ho za to vydedil a vyhnal z rodinného sídla na Pustom hrade. Johanka sa odvtedy musela životom pretĺkať sama. Robila, čo mohla, aby dedičstvo udržala, no okrem chudoby musela na svojich útlych pleciach niesť i ďalší, nemenej ťažký kríž v podobe biľagu ohrdnutej nevesty.
Dievčina v sebe celých sedem rokov živila hnev, nenávisť a pocit krivdy, a tak nečudo, že keď jej Radovan v najvyššej núdzi zaklope na bránu, odmieta prijať pravdu, že rytier sa zmenil a svoju mladícku nerozvážnosť hlboko ľutuje. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú po Radovanovom príchode na Hrádok, však pomôžu obom mladým ľuďom pochopiť, že čas mnohé mení a že ľadový pancier okolo Johankinho srdca môže roztopiť iba vzájomný rešpekt, úcta a čistá, úprimná láska.
Pozrite si, čo o svojej knihe hovorí Jana Pronská:
Johanka si vás získa, spriatelíte sa s ňou a možno práve jej tvrdohlavosť vám bude imponovať…hoci niekedy je poriadne hlavatá ☺
Ohrdnuté srdce je miestami boľavý príbeh, potom zasa plný nádeje a lásky. Autorka vás zavedie na slovenské stredoveké hrady, priblíži vtedajší život i atmosféru.
A hoci nájdeme v príbehu aj smútok, bolesť, ohrdnutie, žiaľ…nemusíte sa báť: žáner „nepustí“ ☺, takže všetko sa napokon šťastne skončí. Hoci cesta k tomu šťastnému koncu bude tentoraz poriadne tŕnistá.
„Písanie som si doslova užívala, a nielen tvorbu, ale aj pátranie a dohľadávanie historických faktov a s nimi spojených osobností ako napr. Magister Donč,“ približuje Jana Pronská. „Možno preto tu a tam potrebujem vybočiť zo zabehnutých koľají, aby som sa pri návrate tešila na každý riadok z novej historickej romance.“
Keď sa Jana Pronská rozhodla napísať svoju úplne prvú romancu Zlatníkova chovanica, mala už v šuplíku niekoľko dokončených príbehov, ktoré sa za tie roky, odkedy začala tvoriť, poriadne navŕšili, avšak žiaden sa, paradoxne, neodohrával na území Slovenska. Zlom prišiel až po návšteve Ľubovnianskeho hradu, keď si uvedomila, že nielen francúzska, anglická a španielska história je očarujúca, ale aj tá naša. Napadlo jej, že by mohla skúsiť napísať ľúbostný príbeh odohrávajúci sa práve na Ľubovnianskom hrade. Nápad bol zlomový. Rukopis poslala do vydavateľstva a ihneď zaujal ako vydavateľstvo, tak aj čitateľov.
