„Mojej dcére diagnostikovali rakovinu, keď mala štyri roky.
Rakovina kostí, Ewingov sarkóm.
Nevedela jazdiť na bicykli, nikdy nevkročila do školskej triedy.
V jednom roku znášala viac bolesti a utrpenia, ako väčšina dospelých za celý život. Zúčastňovala sa pohrebov kamarátov, ktorých stretla a milovala a ktorí odišli na druhý svet v dôsledku rovnakej choroby, s ktorou bojovala.
Stratila svoje krásne blonďavé kučery, takmer všetku svalovú hmotu a detskú nevinnosť.
Nádor sa nachádzal v strede chrbta, medzi dvoma rebrami a dotýkal sa jej chrbtice.
Samotná liečba bola mimoriadne náročná. Sedemnásť kôl chemoterapie v priebehu roka. Viacnásobné operácie vrátane odstránenia štyroch rebier, časti jej miechového puzdra a fúzie chrbtice.
Nakoniec sa u nej konečne objavila remisia.
Vzala som si domov krehké, bledé, holohlavé, päťročné dieťa, pokryté jazvami.
Toto všetko sa stalo pred 3 rokmi. Ak by ste dnes stretli moju dcéru, tento príbeh by vás pravdepodobne šokoval.
Už má 8 rokov, je krásna, zdravá, spoločenská, zábavná, talentovaná tanečnica a šikovná žiačka.
Je to úžasná bojovníčka. Uzdravila sa v mnohých ohľadoch. Napriek tomu existuje uzdravenie, ktoré nikdy nepríde. Uvedomenie si, že ona je stále tu, zatiaľ čo niektoré deti nie, ťaží ju to na jej statočnom srdiečku.
Pred niekoľkými týždňami, v jedno uponáhľané ráno som jej hodila šortky a tielko a požiadala som ju, aby sa obliekla. Potichu ma poprosila o iné tričko. Nedbalo a v zhone som povedala: ‚Prečo? Máš ho rada, len si to obleč, musíme ísť…“
„Chlapec v tábore… mi povedal, že by som nemala nosiť tričká, na ktorých sú vidieť moje jazvy. Povedal, že sú strašidelné.‘
Na krátku som sa zamyslela, ako tomuto chlapcovi dať patričnú príučku… ale rýchlo som si uvedomila, že on pravdepodobne ani netuší, čím si moja dcéra prešla. „Myslím, že tým len chcel povedať, že tým, čím si musela prejsť, aby si získala tie jazvy… je strašidelné. Tvoje jazvy sú nádherné.‘
Nezdalo sa, že by mi uverila, pretože v očiach sa jej začali tvoriť slzy.
Sadla som si vedľa nej a pritiahla si ju k sebe. „Nesieš si v sebe neuveriteľný príbeh a mala by si byť hrdá na to, čo si prekonala.‘
„Chcem len byť normálna,“ vzlykala. „Chcem, aby si myslela na všetky tie malé dievčatká, ako si ty, ktoré si stretla a ktoré bojujú s rakovinou ako ty. Tiež budú mať jazvy ako ty… chceš, aby si ich zakrývali?‘
„Nie!!,“ zakričala a utrela si slzy. ‚Nechcem, aby boli smutné.‘
‚Vieš, že ak si hrdá na svoje jazvy, inšpiruješ aj iné deti, aby boli hrdé na tie svoje?‘
Podarilo sa. Na jej tvári som zbadala malý úsmev. Schmatla to tričko a vyšla z izby.
O pár dní neskôr som sa zobudila s nápadom. Napísala som svojej najlepšej kamarátke, ktorá je úžasná talentovaná fotografka, a povedala som jej o svojom nápade.
Ukážme svetu, že byť krásna nie je o vlasoch, mejkape alebo oblečení. Krása nie je o dokonalosti.
Skutočná krása je…surová. Skutočná krása je malé dievča, ktoré zažilo nepredstaviteľnú fyzickú a emocionálnu traumu a vyšlo z toho silnejšie. Telíčko, ktoré bolo kedysi fyzicky zničené operáciami a chemoterapiou teraz tancuje s gráciou.
Hoci má na sebe nejednu jazvu, rozprávajú príbeh o vytrvalosti a nádeji.
Priala by som si, aby žiadne dieťa ani dospelý nikdy nepocítili potrebu zakrývať si jazvy. A ak áno, dúfam, že si zapamätajú, že tým, že ich nezakryjú, inšpirujú 8-ročné dievčatko, aby objalo svoje telíčko, ktoré porazilo rakovinu. Naučme naše deti, že nedokonalosť je krása. Tá odvaha, to je krása. Ten súcit je krása.“
Zdroj: lovewhatmatters.com
