Po typických skúsenostiach s tehotenstvom s prvorodeným synom Jensenom sa manželia rozhodli, urobiť veci trochu inak a viac podľa svojich predstáv, a tak si s nadšením najali pôrodnú asistentku a dulu.
Plánovali sme mať iba jeden ultrazvuk v 20. týždni, aby sme sa uistili, že je všetko v poriadku. Stretnutie začalo ako každý iný ultrazvuk, na ktorom som bola. Bolo plné vzrušenia, keď som počula tlkot srdca nášho bábätka. Na konci však lekárka povedala, že sa budem musieť objednať na kontrolu, pretože nevidí ľavú stranu srdca kvôli polohe bábätka. Pri pohľade späť si myslím, že sa nás len snažila netrápiť. Na kontrole nám však doktor a povedal, že mám pupočnú šnúru s dvoma cievami a dieťa má echogénne črevo. Nohy mi znecitliveli a srdce stíchlo. Niečo nebolo v poriadku.
Zarezervovali sme si ďalší ultrazvuk na nasledujúci týždeň a počas prvých 5 minút sa technik spýtal, prečo nás neposlali na vysokorizikovú kliniku v Calgary. Po 10-minútovom bolestivom čakaní prišiel lekár a povedal nám, že ľavá strana srdiečka nášho bábätka vyzerá, ako keby nefungovala v porovnaní s pravou, a že musíme navštíviť kliniku v Calgary na rozsiahlejší ultrazvuk s lepším vybavením. Ťažko sa to počúvalo, ale v tej chvíli som bola presvedčená, že nám povedia, že to bola len chyba a všetko je v poriadku.
Nasledujúce 4 týždne boli peklo. Cestovali sme každú stredu do Calgary, na ultrazvuk.
Zakaždým to bolo niečo iné. Potvrdenie, že áno, ľavá strana jeho srdca bola príliš malá a skutočne mal syndróm hypoplastického ľavého srdca. Na ďalšom stretnutí to nebolo žiadne echogénne črevo, ale voda okolo pľúc, potom to bolo zas niečo iné. Vyzeralo to tak, že by mohol mať trizómiu…
Bola som zdrvená. Potrebovala som sa zbaviť všetkého a jediný spôsob, ako som to dokázala, bolo fotografovanie. Som profesionálna fotografka od roku 2010 a ponorenie sa do práce bolo jediné, čo ma zachránilo. Prichádzala som na každý ultrazvuk s pozitívnym prístupom v nádeji, že budem počuť dobré správy, ale zakaždým to bol presný opak.
31. týždeň môjho tehotenstva… Tentokrát som už bola pripravená na najhoršie. No nakoniec prišli konečne dobré správy. Stav srdiečka nášho chlapčeka sa začal zlepšovať.
Keď som bola v 37. týždni, museli sme sa presťahovať do Edmontonu, aby sme sa uistili, že sa Hudson narodí blízko detskej nemocnice Stollery, kde mal podstúpiť operáciu. 10 dní po našom presťahovaní sme privítali na svete nášho malého chlapčeka menom Hudson.
18. apríla 2013, prišiel na svet môj malý chlapček Hudson. Nedýchal a rýchlo ho odniesli preč. Po pár minútach som ho počula v izbe vedľa mňa a začala som plakať. Odviezli ma do jeho malej izbičky a pocítila som obrovskú úľavu, ale zároveň aj úzkosť. Mal byť prevezený do inej nemocnice.
Pripravili pre neho malú transportnú jednotku a priniesli mi ho do izby. Konečne sa mi podarilo držať svojho syna. Našťastie pôrod prebehol hladko a ja som mohla byť prevezená z jednotky intenzívnej starostlivosti na klasickú izbu.
Ako dni plynuli, videli sme, ako sa Hudsonov stav zhoršoval a pomaly mu zlyhávalo srdce. Na 12. deň mal magnetickú rezonanciu a mal naozaj zlú reakciu na anestetiká, takže ho previezli na izbu, kde mal vedľa seba 24/7 sestru. Stanovili dátum prvej z troch operácií, na 2. mája 2013. Vo veku dvoch týždňov, bol Hudson operovaný prvýkrát. Odprevadila som ho na operačnú sálu, pobozkala som ho na hlavu a pomaly som ho odovzdala anestéziológovi, a ihneď som sa rozplakala.
Uplynulo mučivých 6,5 hodiny, keď som videla doktora kráčať smerom k nám. Nemohla som ho prečítať, čo ma naozaj vydesilo, ale povedal, že všetko prebehlo naozaj dobre a bude na jednotke intenzívnej starostlivosti asi o 30 minút. Bol taký opuchnutý. Jeho hrudník bol stále otvorený kvôli opuchu, ale zatvorili mu ho na 4. deň. Pomaly mu vytiahli hadičky a znížili mu lieky proti bolesti. Extubovaný bol na 9. deň.
Boli sme 1,5 týždňa na jednotke intenzívnej starostlivosti, kým ho presunuli na detské oddelenie v nemocnici Stollery. Po operácii sa pozoruhodne zotavoval. Po zákroku musel v nemocnici držať 6 týždňov špeciálnu nízkotučnú diétu s názvom Lipostart. Týždeň na to nás prepustili a ani vám neviem povedať, aká som bola šťastná.
Niekoľko nasledujúcich mesiacov bolo emocionálnou horskou dráhou. Vedeli sme, že bude potrebovať ďalšiu operáciu okolo 4-6 mesiaca. A k tomu všetkému som z tejto skúsenosti trpela PTSD, ako aj popôrodnou depresiou. Hudson bol tie 4 mesiace medzi operáciami veľmi krehký, chodili sme na kontrolu každý deň a každé 2 týždne sme mali stretnutia v Edmontone, aby lekár sledoval jeho pokrok.
Keď mal 4 mesiace išli sme na plánovanú magnetickú rezonanciu, aby sme zistili, kedy bude potrebovať druhú operáciu. Počas cesty domov, mi zavolal lekár a povedali mi, že prešli magnetickou rezonanciou trochu bližšie a chcú, aby sme sa okamžite vrátili. Hudson potreboval operáciu omnoho skôr, ako predpokladali lekári na začiatku.
Druhá operácia prebehla oveľa rýchlejšie, po operácii mal uzavretý hrudník a na 2. deň bol extubovaný. O 10 dní sme boli doma!
Nasledujúce 4 roky sme sa snažili žiť viac menej normálne. Hudson nemal toľko energie ako jeho veľký brat, ale tešil sa zo všetkých dobrodružstiev, ktoré sme spolu vymysleli.
Chystali sme sa na ďalšiu Hudsonovu kontrolu. Vedeli sme, že jeho tretia operácia je pred nami. Povedali, že je pripravený a my sme súhlasili, a tak sa proces začal. Našťastie prebehlo všetko v poriadku a my sme sa začali obávať poslednej štvrtej operácie.
Tá sa konala 6. decembra. Po operácii mal nejaké komplikácie, ale tie Hudson hravo zvládol a my sme sa pomaly vracali do normálneho života. Od jeho poslednej operácie sme u Hudsona zaznamenali niekoľko neuveriteľných zmien. Má oveľa viac energie, má neukojiteľnú chuť do života a tú nosí každý deň vo svojom vzácnom úsmeve. Tieto deti sú také húževnaté, a ak ste náhodou na tej istej ceste alebo sa na ňu chystáte vydať, vedzte, že existujú úžasné podporné skupiny, ktoré vás ubezpečia, že v tom nie ste sami.
Dnes je Hudson šťastný, energický takmer 5-ročný chlapec. Podstúpila by som to znova a znova, keby to znamenalo, že bude zdravý…
