V roku 1963 muža v tureckej provincii Nevşehir zavalil múr v suteréne, kde nakoniec objavil gigantické podzemné mesto.
Muž bil kladivom do steny a našiel za ňou tunel. Prieskum neskôr odhalil, že išlo o podzemné mesto hlboké až 18 poschodí, kde sa nachádzala kaplnka, škola.
Mesto, známe ako Derinkuyu, bolo po stáročia opustené. Práce na meste, ktoré podľa odhadov pojme až 20 000 ľudí, sa mohli začať už v r. 8. – 7. storočie pred Kristom.
Napriek tomu, že skala, tvorená nánosmi sopečného popola je mäkká, Frýgovia, ktorí začali stavbu, sa s ňou ďaleko nedostali. Rukopis z roku 370 pred Kristom, ktorý možno opisuje Derinkuyu, uvádza, že podzemné obydlia boli dosť veľké pre rodinu, domáce zvieratá a sklad pre jedlo.
Mesto dosiahlo svoj vrchol v byzantskom období (asi 395 až 1453), keď sa zmenilo na labyrint tunelov, komôr a miestností s rozlohou 445 km². Sieť tunelov a chodieb obsahovala skryté vchody, vetracie šachty, studne a vodné kanály.
Bolo pravdepodobné, že ľudia v tejto oblasti najprv použili mäkkú horninu na účely skladovania, kde uchovávali potraviny pri chladných a stabilných teplotách.
Rôzni ľudia sa v meste ukrývali po mnoho storočí. Žili tam raní kresťania, ktorí utekali pred prenasledovaním pred Rimanmi, zatiaľ čo moslimovia ho používali na ochranu počas arabsko-byzantských vojen v rokoch 780 a 1180.
Podobné jaskyne slúžili aj na úkryt pred nebezpečenstvom, ešte v roku 1909. Derinkuyu však nie je najväčším podzemným mestom.
