Tomuto miestu vládne čistota, nie sú tu žiadne vzbury, dokonca ani tzv. samotky, a väzni sú ticho ako myši. Odborníci ale zároveň radia tieto väznice medzi najhoršie na svete. Nie strašidelné, nie nebezpečné, ale hrozné.
V čom je teda problém?
Čo sa týka väzenského režimu, toto tajomstvo ostáva za múrmi väzníc. Len málo ľudí má totiž záujem poznať, ako to tam v skutočnosti chodí. Ako vysvetliť, že človek za mrežami náhle stráca svoje práva a mal by sa dokonca usmievať presne určeným spôsobom? Samozrejme, je lepšie nič nezisťovať, nič nehovoriť a nič sa nepýtať, pretože aj tak je to všetko zakázané.
Neexistuje tam žiadna vlastná vôľa, väzni sú nútení robiť vždy tie isté, často bezvýznamné veci. Napríklad, zložiť papier na niekoľko vrstiev a potom ho vrátiť do pôvodnej podoby.
Hovoria im ako majú chodiť, kam majú chodiť, kedy majú chodiť – na všetko existuje nejaké nariadenie, takže iniciatíva a práca mozgu sa celkom vytrácajú.
Seiza je tradičná japonská poloha sedenia s ohnutými nohami. Japonskí väzni sú takto nútení sedieť dlhé hodiny. Svaly a kĺby budú atrofovať, tým pádom ma človek problémy so vstávaním, čo zase zvyšuje riziko okúsenia bacharských obuškov. Tí, ktorých potrestajú, umiestnia do malej miestnosti, kde sú celý deň nútení sedieť v tejto polohe.
Vznik preležanín nie je ničím nezvyčajným. Veľmi zriedkavé sú však prípady samovrážd – prečo si teda robia nádeje a trpia?
Medicína vo väzení je prísne nominálna: nikto tu nechce pracovať a miestni lekári nie sú ochotní robiť niečo pre pacientov. Takmer všetky väznice nie sú vyhrievané, aby šetrili energiu, väzni nemajú teplé oblečenie a prikrývky. Choroby jednoducho nikto nelieči. Kým nevznikne nejaká epidémia, úrady tomu nevenujú žiadnu pozornosť. Niekoľko omrzlín predsa nie je dôvodom na ľútosť, však?
V cele nemajú žiadne technologické vybavenie, nemôžu spať inak ako na chrbte s roztiahnutými rukami a nohami. V prípade, že svoju polohu zmeníte, dostanete kopanec od stráže.
Tí, ktorí boli odsúdení na smrť, nikdy nepoznajú dátum popravy. Pre nich sa čakanie na smrť stáva horším ako samotná smrť, pretože to môže trvať roky a každé ráno myslíte na to, že toto je váš posledný deň na tejto planéte. Čakanie na popravu prebieha na samotkách.
Neexistujú žiadne stretnutia s inými ľuďmi: nemôžete si potriasť rukami ani pobozkať blízkeho – musí vám stačiť rozhovor cez sklenenú stenu, ktorý netrvá viac ako 30 minút. Stanovenie stretnutia je jednoducho nereálne a zoznam osôb, ktoré majú povolenie vidieť väzenie, je obmedzený na právnika a členov rodiny.
Bežní Japonci sa svojich väzníc boja natoľko, že sú pripravení urobiť všetko, aby sa tam nedostali. Vedia totiž, že je to často jednosmerný lístok. Možno práve preto je v Japonsku jedno z najnižších percent väzňov na jedného obyvateľa. A áno, kriminalita je tiež nízka. Ale za akú cenu?
