Tento príbeh rozpovedal Bo Brooks z amerického štátu Louisiana:
„Mnoho rokov som bol obklopený ženami zo všetkých strán – moja manželka, dve dcéry, dokonca aj domáci miláčik bola fenka. Ale potom sme sa rozhodli mať ďalšie dieťa a ultrazvuk ukázal, že budem mať chlapca!
Chlapec, s ktorým si môžem kopať loptou, chodiť na ryby. Chlapec, s ktorým si môžem oddýchnuť od neustálej drámy dvoch dievčat.
Chlapec, ktorý bude nosiť moje meno. Kto bude pokračovať v rode pod mojím priezviskom. Chlapec, s ktorým budem môcť fandiť pri baseballe, futbale a všetky ostatných športoch. Možno sa stane profesionálnym futbalistom alebo bejzbalistom.
Tak dlho som sníval o synovi! A nakoniec sa môj sen stal skutočnosťou – 18. novembra 2015.
Počas pôrodu som počul „typický“ plač dieťaťa. Všetko bolo v poriadku. Počul som pôrodnú asistentku hovoriť: „Je taký malý.“
Ale bolo mi to jedno – bol to chlapec, ktorého som videl na vlastné oči. Po umytí nám sestra ukázala nášho malého a povedala, že sa jej nepáči jeho „tón“ a že bol tak trochu „letargický“. Vzala ho na ďalšie vyšetrenie.
Bol som zmätený. Predtým mi dovolené vziať obe dievčatá z pôrodnej sály a ukázať ich rodine. Netušil som, čo znamená „tón“ a „letargický“. Každopádne som sa trochu obával, čo je pochopiteľné, ale neočakával som nič zlé.
Vyšiel som z pôrodnej sály a videl som svoju matku a svokru. Ale tvár mojej matky bola ustarostená, nie plná radosti. Okamžite sa ma spýtala:
– Má Downov syndróm?
Čo? Nie! To sa nemohlo stať! Bol to môj malý MUŽ!
(Nevedel som, že im ho sestra ukázala…a moja matka si okamžite všimla, že mal nejaké zlé oči.)
Potom som zistil, že s mojím synom bolo všetko v poriadku! Prečo to teda povedala?
Išiel som k doktorovi, aby ma upokojil. Stál som pri okne detskej izby a nemohol som zadržať slzy. Myšlienka, že niečo s mojím synom môže byť zlé, bola neznesiteľná.
Môj sen. Môj chlapec.
Nakoniec som sa vrátil k svojej žene. Bol som naštvaný, strácal som nádej…A potom sa ozvalo zaklopanie na dvere.
Dnu vošiel doktor a s kamennou tvárou povedal:
– Má Downov syndróm.
Stratil som nervy. Kričal som a plakal. Bol som zúrivý a zmätený.
Ale zo všetkého najviac som bol vystrašený. V mojich snoch nebolo nič o Downovom syndróme.
Premýšľal som o tom, o čo bude náš život ťažší – o koľko viac financií, úsilia a času bude potrebných pre dieťa so špeciálnymi potrebami. Koniec koncov, bude s nami žiť naveky. Dokonca som navrhol, aby ho moja žena volala inak, a nie Bo Spencer Brooks Jr.
Teraz som už nemal syna, s ktorým by som sa mohol hrať s loptou, loviť ryby, nemal som syna, ktorý by sa stal futbalovým majstrom… Namiesto toho som mal syna, ktorý skomplikoval život nielen mne, ale aj všetkým okolo mňa. Cítil som sa nesmierne vinný za svoje myšlienky.
Diagnózu nám oznámili o 10:00 a ja som plakal 10 hodín vkuse. Nechcel som nikoho vidieť ani komunikovať.
Nechcel som mať nič spoločné so svojím novonarodeným synom. Odmietal som sa ho dotknúť a vziať ho do náručia. Nechcel som ho ani vidieť. Nikto ma nevedel utešiť.
Nikdy v živote som sa necítil tak stratený a osamelý. Celé moje telo bolo ako znecitlivené a tento pocit ma neopúšťal. Cítil som sa vinne za to, že som nedokázal byť silný pred svojou manželkou, že ma premohli všetky tieto pocity. Bol to najhorší pocit na svete.
Potom som dostal správu od priateľa, ktorý má syna s Downovým syndrómom. Povedal, že sa na neho môžem kedykoľvek obrátiť, keď sa chcem schovať pred celým svetom a porozpráva sa. Poslal mi fotografiu seba a svojho syna na večeri a napísal: „Bez Bubby si neviem predstaviť život.“
Ten večer som sa s ním stretol. Pozrel sa na mňa a povedal:
„Musíš oplakať stratu syna, ktorého si chcel mať. Musíš precítiť smútok, že tvoj syn nikdy nebude profesionálny futbalista. Pocit viny je normálny. Musíš si prežiť tieto emócie, aby si mohol skutočne oceniť, aký darček vám osud priniesol.
V tom okamihu som si uvedomil, že musím smutiť, aby som sa mohol znova milovať.
Vrátil som sa do nemocnice asi o 21:30 v úplne inej nálade. Nakoniec som bol schopný prijať skutočnosť, že môj syn má Downov syndróm. Mohol som sa ho dotknúť a vziať ho do náručia.
Nakoniec som pochopil, že všetko bude v poriadku. To, že aj tak je môj syn a že ho milujem.
Viem, že v jeho živote bude veľa ťažkých období. Ale som pripravený čeliť všetkým ťažkostiam. „Darček“, o ktorom hovoril môj priateľ pri narodení môjho syna, nie je výmysel.
Spencer nám prináša iba radosť. Posilnil našu rodinu. Prinútil ma byť vnímavejším, chápavejším a trpezlivejším.
Pomohol mi pochopiť, čo je v živote skutočne dôležité. Inšpiruje ma k veľkým veciam. Z mojich zlých dní urobil dobré.
Dal mi život, ktorý som si nikdy nevedel predstaviť. Ukázal mi lásku, akú som nikdy nepoznal. Inšpiroval ma, aby som vytvoril podpornú skupinu pre deti s Downovým syndrómom a kanál na YouTube.
Každý deň ďakujem Bohu, že mi dal Spencera a predstavil ma svetu Downovho syndrómu.
A teraz ti hovorím, syn môj, ktorého som nedokázal ani len vziať do náručia prvých 12 hodín od narodenia: odpusť mi, prosím.
Ospravedlňujeme sa, že som nemal z tvojho narodenia radosť a že z toho dňa som si nevyfotil milión fotografií. Prepáč, že som ťa sklamal. Prepáč, že som zmeškal ten drahocenný moment. Odpusť mi, že som ti nedal lásku a teplo, ktoré si tak potreboval.
Odpusť, prosím. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol milovať tak veľmi, ako milujem teba.
Sľubujem, že na celom svete nebude nikto, kto za teba bude bojovať tak, ako ja. Budem s tebou na každom kroku. Nikdy sa nevzdám.
Nebudem ta obmedzovať. Pôjdeš so mnou na lov aj rybolov. Budeme sa hrať s loptu. Budeš sa môcť venovať športu.
Dosiahneš všetko, čo si zaumieniš. Budeš Spencer, nie diagnóza; a vždy nás budeš všetkých učiť, že s Downovým syndrómom nie je nič nemožné. Milujem ťa!“
A ako by ste sa zachovali vy na mužovom mieste?
zdroj: www.lovewhatmatters.com
