Dievčatko malo podľa lekárov ťažký zápal mozgových blán. Obličky dieťaťa čoskoro zlyhali a kým bola v kóme, bola umelo udržiavaná pri živote.
Šance na prežitie boli mizivé, pretože ju pri živote držali iba stroje. Jennifer, matka dievčaťa, sa rozhodla dať orgány, ktoré mala, iným deťom, ktoré ich potrebovali k životu.
Jennifer sa potom pripravovala na rozlúčku so svojou dcérkou. Keď ju držala v náručí, hladkala ju po vlasoch a dávala pusu na čelo, rozmýšľala, ako bez nej prežije.
„V nádeji, že ma bude počuť a rozumieť, som sa jej snažil povedať, ako veľmi ju milujem. Cítila som sa pod tlakom, keď som sa s ňou rozprávala, akoby sa nič nestalo. Videla som, ako jej líca sčervenali a začala som cítiť jej teplo. Vyzerala ako spiace dieťa.“
„Ľahla som si vedľa nej a povedala som jej, že som na ňu hrdá, pretože tak veľmi bojovala a teraz môže odpočívať v pokoji. V to ráno mi lekári oznámili, že ju odpoja od prístrojov, pretože už neexistuje možnosť na jej záchranu. Tak som sa snažila, ale nefungovalo to, presviedčala som samu seba, že je už mŕtva a je tam len jej telo.
Alice ležala na posteli, keď zrazu všetko odpojili. Po podaní morfia nechali mňa a manžela na izbe. Keď som sa k nej priblížila, pobozkal som ju. Netušila som, aké teplé bude jej telo, hoci už zomrela,“ povedala.
Jennifer intuitívne vedela, že jej dcérka prežije a ona skutočne prežila, čo je naozaj zázrak.
Keď sa stroj, ktorý ju držal pri živote, vypol, začala sama dýchať. Pre jej rodičov bolo neuveriteľné, že ich dcéra ešte žije a boli neuveriteľné šťastní.
