Evgeny Anisimov svoju manželku zbožňoval, a vo veku 33 rokov je stále mladým manželom. Páry sa nikdy nezhodnú na všetkom, ale žiadny drobný spor by nemal stačiť na to, aby došlo k rozchodu. Tak to bolo až do narodenia Miša, ich syna, ktorý všetko zmenil.
Keď jeho manželka porodila ich dieťa, bola to radostná udalosť ako každý iný pôrod, až kým im nemuseli oznámiť zdrvujúcu správu.
Ich dieťaťu diagnostikovali Downov syndróm a táto správa oboch rodičov úplne prekvapila. Evgeny sa ťažko vyrovnával s touto diagnózou, ale bol odhodlaný byť tým najlepším rodičom bez ohľadu na tieto okolnosti.
Jeho manželka napriek tomu nebola taká zanietená a plná nádeje ako on.
Chcela dieťa odovzdať do pestúnskej starostlivosti, návrh ktorý Evgeny samozejme nebral do úvahy.
Na charakterizovanie manželkinho rozhodnutia použil výraz „nehumánne“. Tvrdí, že v takejto situácii sa nedá použiť žiadne lepšie slovo, ktoré by opísalo to čo jeho manželka plánovala spraviť.
Stále považoval Miša za svojho syna a Evgeny veril, že Mišo si zaslúži byť šťastný a mať v živote otcovskú postavu.
Evgeny si len plnil svoje rodičovské povinnosti, a to aj napriek tomu, že ho táto správa na krátky čas rozplakala. Myšlienky v Evgenyjovej hlave neboli: „Toto je dieťa s Downovým syndrómom,“ ale skôr: „Toto je môj syn“.
Vyrovnať sa s takouto diagnózou nikdy nie je ľahké ani pre rodiča, ani pre dieťa, ale rodičovstvo nikdy nie je ľahká úloha.
Prvou prioritou bolo lepšie pochopiť Downov syndróm. Evgeny chcel vedieť, čo jeho dieťa má, skôr než zistí, čo potrebuje.
Downov syndróm spôsobuje tretia kópia chromozómu 21. Na Downov syndróm neexistuje žiadna liečba a jediné, čo môžete urobiť pre niekoho, kto ho má, je ponúknuť mu čo najlepší život.
Mišo nedokáže rozprávať ani sa brániť, ale nič nezabráni jeho otcovi, aby pre neho spravil všetko čo vie. Evgeny si dal záležať na tom, aby o výchove detí s Downovým syndrómom informoval čo najviac ľudí. Každú príležitosť, ktorú má, využíva na to, aby učil ostatných. Avšak nemyslite si že je to kvôli pozornosti na sociálnych sieťach alebo niečomu podobnému.
Chce zabezpečiť, aby ostatní rodičia nevideli deti ako Miša a neuvažovali o ich umiestnení do náhradnej starostlivosti alebo o ich opustení podobne ako mama malého Miša.
Mišo si vo svojom veku a vo svojom stave pravdepodobne neuvedomuje, že je iný ako ostatní ľudia. Uvedomuje si len lásku svojho otca k nemu. Evgeny chce vidieť, že ľudia ako Mišo sú všetkými zbožňovaní, rovnako ako on sám.
Na to, aby to všetci pochopili, je potrebný čas a ani samotný Evgeny nie je výnimkou. Bolo to so strachom v očiach, keď prvýkrát zistil, že jeho dieťa má Downov syndróm.
Potom, keď sa rýchlo spamätal, si uvedomil, že sa nemá za čo hanbiť. Žiadny rodič, najmä ten, ktorý práve porodil, by sa nemal cítiť ponížený vlastným dieťaťom.
Keď ide o to mať deti, genetické problémy a záležitosti sú vždy rizikom, takže to nie je tak, že by netušil, do čoho ide, keď sa rozhodol stať sa rodičom.
Chcel sa dozvedieť viac o Downovom syndróme a počas tohto procesu zistil, že sa nemusí obávať takmer ničoho. Ľudia s Downovým syndrómom sa môžu v Európe celkom dobre socializovať a adaptovať do spoločnosti napriek prirodzeným ťažkostiam, ktoré ich stav prináša.
Mišo a Evgeny budú žiť v pokoji a šťastí a všetko ostatné bude druhoradou záležitosťou.
