V klasickej literatúre je láska často obetavá.
Láska je vždy práca, vždy je to bremeno, hrdinovia tomu rozumejú a vedome sa obetujú.
Po prečítaní takýchto literárnych diel sa môže mnohým zdať, že bolesť je nevyhnutným doplnkom šťastia.
No v prípade, že vás už začne unavovať to neustále utrpenie, láska sa stane tichou radosťou, bez nutnosti niečo, či niekoho obetovať.
unsplash
„Čoskoro budem mať 42 a som pomerne veľkou fanúšičkou cynizmu. Hovorím, že neverím na lásku, romantiku, večné šťastie.
K mužom sa správam priamo – bez váhania zahlásim, čo sa mi páči, nepáči a aké sú moje túžby.
Nemám problém ich bez váhania poslať do pekla. Pravidelne kontrolujem, či moje srdce skamenelo.
Predsa len, boli časy, kedy som bola schopná čakať na jednu esemesku aj celé dni, ísť niekam na okraj sveta, keby len zavolal, bez rozmýšľania kúpiť drahé darčeky, len aby som ho potešila, pripravila raňajky a obedy z jedál, ktoré, samozrejme, uprednostňoval milovaný manžel.
Boli to rôzni muži, niekto, koho som milovala, niekto s kým som žila, niekto, do koho som sa bezhlavo zamilovala…
Zakaždým som bola pripravená urobiť pre lásku strašne veľa. Ak táto pripravenosť skončila, znamená to, že s ňou odišla aj schopnosť milovať?
unsplash
V mladosti bolestne hľadáme samých seba, vo veku 18-25 rokov sme len „niekto“.
Ako viete, čo sa vám páči, kde sú vaše hranice a kto ste, bez toho, aby ste niečo vyskúšali? Preto sa v mladosti ľahko pustíme do akýchkoľvek experimentov, či už so vzhľadom, povolaním, sexom, láskou.
Po 25-ke už nachádzame akýsi rámec – vzdelanie, profesionálne ale aj osobné skúsenosti. Už nie sme takí neobmedzovaní v experimentovaní pre naše vlastné účely.
Mnohé sú už vydaté a majú deti.
Alebo si začnú budovať seriózny a perspektívny vzťah. Už vieme niečo o živote, ale stále vieme len veľmi málo o sebe. Zamieňame si svoje túžby s túžbami spoločnosti. Lásku nahrádzame obetou. Máme pocit, že muža treba potešiť, inak sa urazí a odíde.
unsplash
Dospelosť je pre mňa vekom skutočného stretnutia sa so sebou.
Po „slepej“ mladosti, začneme žiť len pre seba. To neznamená, že nikoho nepotrebujeme. Stali sa z nás úspešní, možno sebeckí, sebestační a slobodní ľudia. My, rovnako ako v 20 rokoch, chceme lásku, chceme teplo, chceme vzťahy. Len chápeme, že v zdravom vzťahu je to všetko pohromade.
Muž buď chce to isté, alebo by nemal byť súčasťou nášho života. Ako povedal Omar Khayyam: „Nepotrebujem niekoho, kto ma nepotrebuje.“
Preto už:
Nečakám na volania ani správy od mužov. Buď napíšem ja, alebo zmažem kontakty tých, ktorí si nenájdu čas na krátku odpoveď „prepáč, dnes som zaneprázdnený, zavolám, keď budem mať čas.“
Nechodím na rande, ak mi miesto a čas nevyhovuje. Aby som mala zo schôdzky radosť, mala by byť príjemná pre oboch. Ak muža nezaujíma čas, túžba alebo pohodlie ženy, potom ho nezaujímajú. A ja takého muža nepotrebujem.
Neodpúšťam nedostatok darčekov k mojím narodeninám a iným dôležitým sviatkom. Mám rada mužov, ktorí radi míňajú peniaze na ženu, ktorá sa im páči, teda na mňa. Finančne skúpi ľudia sú väčšinou skúpi na všetko ostatné.
Nepozornosť k dátumom, ktoré sú pre človeka dôležité, je nepozornosť k osobe ako takej. Tí, ktorí sú do nás zamilovaní, chcú byť rozmaznávaní a šťastní. Všetko, čo je dôležité pre nich, sa stáva dôležitým aj pre nás.
Nehľadám výhovorky pre mužské poruchy a zlyhania. To neznamená, že len potrebujem peniaze od manžela. Z našich domovoch sme odišli vo veku 20 a 30 rokov, vo veku 40 rokov už máme mať vybudovaný vlastný život bez hlúpych výhovoriek.
Nemlčím, ak sa mi niečo nepáči. Samozrejme, že neznesiem klebetných mužov. Ak nemám rada vysokú rýchlosť, desí ma to, potom nemlčím ani nadšene nekričím, ak niekto šliapne na plyn.
Nebojím sa klásť hocijaké otázky. V mladosti sa bojíme opýtať, ak niečomu nerozumieme, pretože nechceme muža vydesiť či prípadne zraniť. Ale práve takéto nejasnosti vytvárajú rany na duši. Ja už nechcem ďalšie rany, preto to radšej zistím.
Nežehlím pánske košele. Nerada žehlím. Ja a moje košele sme vyžehlené. Pre svojho manžela nerobím nič, čo by bolo pre mňa záťažou. Ak ma miluje, sám si vyžehlí košeľu.
Neberiem lásku za lásku. Milovanie môže a nemusí byť o láske. Láska je pre mňa žehlenie mojej košele, tiché rána, pretože ráno nerada rozprávam, pamätanie si mena mojej mačky a koľko lyžičiek cukru dávam do kávy, nosenie kytice čerstvo narezaných, dažďom nasiaknutých pivoniek, či tiché opravovanie tečúceho vodovodného kohútika. Ak toto neexistuje a máme iba sex – potom máme len sex.
Nežiarlim na svojho manžela kvôli priateľom alebo práci. Alebo deťom z predchádzajúcich vzťahov. Ak ma muž miluje, nájde si na mňa čas aj v nabitom programe stretnutí, výletov, futbalu s priateľmi alebo rybolovu so synom.
Pretože aj ja žijem plnohodnotným životom. Ak si obaja na seba nájdeme čas – potom je všetko v poriadku, máme vzťah. Ak si nájdem čas na vzťah iba ja a môj manžel je stále zaneprázdnený, potom si musím nájsť pre vzťah niekoho iného.
Nesnažím sa hľadať lepšieho muža. Naopak, pri randení môžem byť zlá, drzá, cynická, priamočiara. Nehanbím sa hovoriť o svojich problémoch alebo ťažkostiach. Ten, koho to zaujme, bude chcieť o mne viac. Koho nie, ten pôjde kadeľahšie.
Pre viac vzťahových článkov si klikni na tento odkaz a dozvieš sa viac.
Zdroj: wattpad.com
