Ako neklesnúť na duchu, keď bývate osamote so svojou mamou? Niečo o tom vie aj hrdinka z nasledujúceho príbehu. Osamelá dôchodkyňa sa stará o svoju mamu nech sa deje čokoľvek.
„Život bol akýsi zvláštny. Obzerám sa späť a nechápem, kam ten čas utiekol… Pred týždňom som oslavovala 56 rokov a namiesto dobrej nálady sa vo mne prebudila melanchólia…
Nebol nikto, koho by sme mohli pozvať: žiadni priatelia, žiadni príbuzní. Ostala len mama, tak žijeme spolu a podporujeme sa. Ak už odíde na druhý svet, neviem si predstaviť, čo budem robiť…Má už po 80-tke. Ale je na tom pomerne dobre. Zdravie sa síce rokmi zhoršuje, no aj napriek tomu môže sama vyjsť na dvor, a to je dobré.
Ja som na dôchodku už 5 rokov, ale stále pracujem, inak by nebolo dosť peňazí na nič. Od štátu nedostávame žiadnu pomoc, neustále im chýbajú nejaké dokumenty. Preto musím tvrdo pracovať až do posledného.
Keď ma občas zaplavia myšlienky o tom, čím som strávila svoju mladosť, moje srdce sa premení na jeden veľký smútok, no nenechám sa odradiť. Žijem pre mamu, som rada, že je so mnou. Keď sa tak nad tým zamyslím, náš osud nie je až taký ťažký.
Niektorí ľudia nemajú bývanie, nemajú žiadnych príbuzných, nemajú peniaze.
Žijeme si pokojne. Večer si sadneme k štrikovaniu a pozeráme v televízii obľúbené programy. Cez víkendy organizujeme stretnutia so susedmi, ak nie sú zaneprázdnení a počúvame, čo sa deje vo svete. Niektorí hovoria, ako im odišiel syn do zahraničia alebo ako sa im dcéra vrhla do manželstva. Napĺňa ma to dobrým pocitom.
Ale aký zmysel má neustále smútiť za nedokončeným a premrhaním? Žijem, ako najlepšie viem. Som rada, keď sa ostatným žije lepšie. Modlím sa k Bohu a ďakujem mu, že bez ohľadu na to, koľkými problémami sme si mojou matkou za tie roky prešli, neopustil nás…“
Myslíte si, že by ste vedeli zostať pokojní v tak ťažkej situácii ako naša hrdinka?
Zdroj: takprosto.cc
