Už takmer 70 rokov bol denník Renie Spiegelovej zapečatený v trezore banky v New Yorku. Príbeh Renie, ktorú zastrelili nacisti v roku 1942, sa teraz rozhodla zverejniť jej rodina.
„Denník Renie: život mladého dievčaťa v tieni holokaustu“ sa už prirovnáva k denníku Anny Frankovej.
Vydavateľstvo Penguin Books ho opisuje ako „vynikajúce svedectvo o hrôzach vojny a živote, ktorý môže existovať aj v tých najtemnejších časoch.“
Dievča sa narodilo v roku 1924 a žilo v Przemyśle v juhovýchodnom Poľsku, ktoré bolo pod sovietskou okupáciou, kým nacisti v roku 1941 nenapadli Sovietsky zväz. 700-stranový denník sa začína v januári 1939, keď mala Renia 15 rokov, a píše o tom, ako sa skrývala pred bombovým útokom v rodnom meste, o zmiznutí iných židovských rodín a vytvorení geta.
Renia a jej sestra Elizabeth (rodená Ariana) boli oddelené od svojej matky, ktorá bola na nemeckej strane. Takmer každý záznam v denníku končí slovami „Boh a Bulus ma zachránia“ (Bulus je zdrobnenina mena jej matky).
Renia si zaznamenávala nielen udalosti, ale aj básne, a hovorila aj o tom, ako sa prvýkrát zamilovala do chlapca menom Zygmunt Schwarzer.
Svoj prvý bozk si dali pár hodín predtým, ako nacisti vstúpili do mesta. Reniu zabili v júli 1942 vo veku 18 rokov, keď nacisti zistili, že sa skrýva v podkroví. Posledné desivé, srdcervúce riadky v denníku napísal Zygmunt: „Tri výstrely! Tri stratené ľudské životy! Jediné, čo počujem, sú výstrely, výstrely.“
Schwarzer dal denník do bezpečia iným ľuďom tesne pred tým, ako bol deportovaný do Osvienčimu. Prežil, presťahoval sa do Spojených štátov a v roku 1950 sa mu podarilo vrátiť denník Reninej sestre Elizabeth a jej matke Rone, ktoré žili v New Yorku.
Elizabeth sa nedokázala donútiť prečítať si denník a tak sa rozhodla dať ho do bankového trezoru.
Až v roku 2012 začala jej dcéra Alexandra Bellak prekladať denník do angličtiny, aby si ho mohli prečítať ľudia z celého sveta.
„Zaujímala ma moja minulosť, moje dedičstvo, tá mimoriadna žena, po ktorej som bola pomenovaná (moje stredné meno je Renata), a nehovorím po poľsky (vďaka, mami!) Mama si to nikdy nechcela prečítať, pretože to bolo príliš bolestivé,“ povedala Alexandra. Keď si to prvýkrát prečítala, bola „zdrvená,“ povedala.
„Pochopil som jeho hĺbku a zrelosť – ja a moja matka sme sa rozhodli, že by si ho mali prečítať aj ostatní.“
Alexandra povedala, že jej matka, ktorá má teraz 87 rokov, nečítala celý denník, pretože to bolo príliš bolestivé. „Čítala iba výňatky, ktoré publikoval Smithsonian Institution (výskumný inštitút),“ dodala. Prvá reakcia ľudí, ktorí čítali denník, bola ohromujúca. „Mladí a starí chvália jej túžbu po živote, túžbu k matke,“ uviedla Alexandra.
Výňatky z denníka:
- augusta 1939
Už dlhšiu dobu som s tebou nehovoril. Koniec školského roka je už dávno za mnou a moje letné prázdniny sú takmer u konca, no ešte nikdy sme spolu nehovorili. Išla som na dedinu, aby som videla svoju tetu, bola som vo Varšave, videla som svoju matku a teraz som späť. Ale ty o tom nevieš. Ležal si tu sám so svojimi myšlienkami a ani nevieš, že sa tu odohráva tajná mobilizácia, že Rusi podpísali dohodu s Nemcami. Nevieš, že ľudia skrývajú jedlo a čakajú na … vojnu
- júna 1942
Kamkoľvek sa pozriem, všade je krviprelievanie. Takéto strašné pohromy. Vražda po vražde. Všemohúci Bože, stokrát sa kajám pred tebou, pomôž nám, zachráň nás! Pane Bože, nechaj nás žiť, žiadam ťa, chcem žiť! Žila som tak málo. Nechcem zomrieť. Bojím sa smrti. Je to všetko také hlúpe, tak malicherné, také nedôležité, tak malé. Dnes sa obávam o svoj vzhľad; zajtra môžem prestať rozmýšľať naveky.
Myslím, že zajtra už nemusíme byť
Studený nôž z ocele
Kĺzne medzi nami, pozri
Ale dnes je ešte čas žiť
Zajtrajšok môže byť slnko zatienené.
Guľomety prerušujú ticho noci
A vytie – chodníky sú zaplavené
Krvou, špinou, zápachom, mlákami.
Dnes ste nažive
Stále je čas žiť…
Zmiešajme našu krv
Kým pieseň stále znie
Pieseň o divokej a násilnej potope
Prinesená živými mŕtvolami.
Počúvajte, každý môj sval sa chveje
Moje telo sa trasie tvojou blízkosťou
Dusím sa a večnosť na bozky nám nestačí…
- júla 1942
Pamätajte si tento deň; zapamätajte si ho navždy. Povedzte to budúcim generáciám. Od 8. hodiny sme boli zatvorení v gete. Teraz tu bývam. Svet je odo mňa oddelený a ja som oddelená od sveta.
Tento denník je ďalšou pripomienkou nevinných obetí holokaustu, ktorých spomienka musí žiť, a slúžiť ako varovanie pre budúce generácie.
zdroj:CNN.
Zaujal vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Je to najlepší spôsov, ako zadarmo podporiť portál mysmezeny.sk, aby sme mohli aj naďalej pre vás pripravovať skvelé články. Ďakujeme 🙂
