Katherine Benoitová-Schwartzová ako tínedžerka zistila, že je v skutočnosti adoptívna dcéra. Hoci bola šťastné dieťa s krásnym detstvom, milujúcimi rodičmi a dobrými bratmi, táto skutočnosť jej nedala pokoj. Chcela poznať mnohé dôvody, prečo sa život vyvinul tak, že sa jej biologickí rodičia museli vzdať.
„Mala som vtedy asi 14 rokov, keď som si listovala v rodinnom albume a pozerala sa na fotografie a začala som premýšľať, prečo sa nepodobám na svojich rodičov alebo bratov. Potom som sa na to spýtal svojej rodiny a nikto sa netajil tým, že som adoptovaný. Rodičia mi úprimne povedali, že si ma adoptovali, keď som bol malý. Samozrejme, bol som zvedavý aj na to, kto sú moji biologickí rodičia.
V USA sa po adopcii zvyčajne vydáva rodný list, v ktorom sú uvedení biologickí rodičia. V prípade Kateriny to však z nejakého dôvodu nebolo tak. V zozname bola uvedená len jej biologická matka a v kolónke, kde mal byť uvedený otec, stálo „neznámy“.
Keď sa vydala a založila si vlastnú rodinu, vydala sa hľadať svojich biologických rodičov.
Písal sa rok 1982, takže hľadanie na internete bolo len nesplniteľným snom a Katerina musela prejsť mnohými telefónnymi zoznamami v nádeji, že nájde kontakty, ktoré ju zaujímali.
Podarilo sa jej nájsť svojich príbuzných, starých rodičov, ale tí sa s ňou rozprávali veľmi chladne, povedali, že ju nepoznajú, a požiadali ju, aby ich viac neobťažovala.
Žena bola trochu šokovaná, ale krátko po tomto rozhovore jej zavolala teta. Teta jej povedala, že v ich rodine je zakázané vôbec spomínať meno dievčaťa.
Všetko sa to stalo, keď v roku 1963 mladé dievča porodilo nemanželské dieťa. Pre konzervatívnu rodinu to bola veľká hanba, preto Katerinu hneď po pôrode poslali do sirotinca.
Katerina sa svojej tety pýtala na svojho otca a chcela vedieť jeho meno, ale teta si na tieto podrobnosti nemohla spomenúť. Povedala jej len, že pracoval v nemocnici a potom niekam odišiel a nikto nevedel kam.
Žena potom viac ako 30 rokov hľadala svojho otca.
Bola posadnutá jeho hľadaním a nakazila tým aj svoje deti. Tie mali záujem pomôcť svojej matke. Po dlhom čase v telefónnych zoznamoch prišiel internet a pátranie sa zintenzívnilo.
V roku 2015 Katerina našla webovú stránku, kde sa dalo požiadať o genealogický výskum a zistiť svoj rodokmeň. Poslala tam svoje vzorky DNA a čakala na odpoveď. O dva mesiace neskôr dostala oznámenie, že má príbuzného v Anglicku.
Žena sa Vandenberga opýtala na svojho biologického otca. Keď prišla odpoveď, Katerina sa dozvedela, že je to ženin strýko. Casey Vandenberg bol obyčajný 82-ročný dôchodca žijúci na Floride. Keď ho kontaktovala jeho neter z Anglicka s touto správou, bol jednoducho šokovaný.
„Bola to obrovská a veľmi nečakaná správa. Najprv som tomu neveril, ale potom som si spomenul na dievča, s ktorým som sa pred päťdesiatimi rokmi priatelil. Keď som manželke, ktorá má dnes 53 rokov, povedal, že by som mohol mať dcéru, takmer sa udusila sendvičom. Bol to veľmi vtipný moment.“
Otec a dcéra si zavolali cez Skype a potom si naplánovali stretnutie.
„Bol to pre nás oboch šok, ale okamžite sme pocítili rodinné puto. Nemali sme najmenšie problémy s komunikáciou a okamžite sme si začali hovoriť otec a dcéra. Som veľmi šťastný, že som sa za celé tie roky nevzdal a stále som hľadal.“ – Kateřina povedala: „Som rada, že som sa našla.
Rozhovor a moment stretnutia s jej otcom si môžete pozrieť v anglickom videu nižšie:
