„Vychovali sme deväť detí, hoci som žiadne neporodila. Neľutujem, po svete sa potuluje toľko osamelých malých detí.“

„Obaja sme s manželom snívali o dome plnom smejúcich sa a šťastných detí. Bohužiaľ, osud nás ušetril, a tak sme museli nájsť iný spôsob.“

Stretli sme sa ako opatrovatelia v letnom tábore. Manžel ma okamžite zaujal svojím prístupom k batoľatám, neuveriteľnou citlivosťou a zodpovednosťou. Rýchlo sme sa stali párom a krátko po skončení štúdia sme sa rozhodli vziať. Od začiatku sme vedeli, že založenie veľkej rodiny je našou spoločnou prioritou.

Bola som nadšená, pretože takéto vyhlásenia nie sú u mužov bežné, najmä nie u tak mladých.

Mnohí tiež deklarujú túžbu mať dieťa a potom sa v priemere podieľajú na jeho výchove. Medzi mojimi priateľkami je to bežný prípad. Adam taký nebol, a tým som si bola stopercentne istá.

Žiaľ, napriek nášmu mladému veku a zdanlivému zdraviu boli naše pokusy o otehotnenie neúspešné. O dieťa sme sa pokúšali niekoľko rokov, kým sme sa rozhodli, že je čas zvážiť iné možnosti. V skutočnosti sme okamžite dospeli k záveru, že jedinou alternatívou je pre nás adopcia.

  • Viem, že je to ťažké, je to veľmi vážne rozhodnutie, ale mám pocit, že Boh nám tieto neúspechy zoslal práve preto, aby sme ich mohli premeniť na nejaký dobrý skutok. Toľko detí nemá v živote šťastie… My môžeme pomôcť aspoň jednému z nich.

Po týchto slovách som mala pocit, že môj manžel je ten najúžasnejší človek na svete. Súhlasila som. Žiaľ, ani tu sme nemali šťastie. Procedúry trvali veľmi dlho, a keď sa skončili, vytúžený telefonát z adopčného centra neprichádzal.

Bola nám ponúknutá pestúnska rodina

Takýmto spôsobom môžete podporiť mnoho detí. Ide o dočasnú starostlivosť o deti, ktorých rodiny sa ocitli v ťažkej situácii. Predtým, ako sú deti zbavené rodičovských práv, ak sa tak už stalo, sa pokúšajú normalizovať situáciu, aby sa mohli ďalej rozvíjať vo svojej biologickej rodine. Niekedy to nie je možné; vtedy hľadáme pre dieťa adoptívnych rodičov, ktorí ho prevezmú natrvalo.

A niekedy sa to napriek všetkému podarí. Poznám veľa pestúnskych rodín, s ktorými sa môžete porozprávať, ak máte pochybnosti,“ vysvetlila nám pani v sociálnom centre.

Myslíte si, že je to niečo pre nás? – Spýtala som sa manžela s váhaním.

Myslím, že je v nás toľko lásky a starostlivosti, že netreba strácať rok, – usmial sa na mňa.

Doma sme si o tom v pokoji pohovorili a prečítali sme si, ako takýto typ starostlivosti vyzerá.

Adam, je to hrozné… Pripútaš sa k dieťaťu a potom ti ho môžu kedykoľvek vziať… – zhrozil som sa nad príbehmi, ktoré som našiel na internete.

Alebo k tomu pristupujete nesprávnym spôsobom? Nie ste mama dieťaťa, ste len zastávka na jeho ceste, ale práve vy rozhodujete o tom, aké budú jeho prvé zážitky, či zažije v živote lásku, či mu niekto vysvetlí, ako funguje svet… Nemyslíte, že je to krásne? Okrem toho je stále veľa ľudí ochotných adoptovať si dieťa. Pestúnskych rodín je nedostatok. Myslím, že toto je miesto pre nás.

V skutočnosti na tom niečo bolo. A tak sme čoskoro začali žiadať o štatút pestúnskej rodiny.

Ako prvý k nám prišiel Janko

Mal päť rokov a nevedel sa nabažiť nášho domu. Keď sme mu ukázali jeho izbu, nemohol uveriť, že ju má celú pre seba. V jeho dome bolo násilie, a to nielen fyzické. Rodičia pred ním tajili jedlo, takže prvých pár týždňov bol schopný jesť, až ho bolelo brucho. Chvíľu nám trvalo, kým sme mu vysvetlili, že máme jedla dostatok a nikdy by sme mu ho neodopreli. Až u nás prvýkrát zjedol čokoládu a oči sa mu rozžiarili ako lampióny. Od dojatia mi po tvári stekali slzy.

Dlho ma trápila nespravodlivosť tohto sveta. Až keď sa aktívne zapojíte do niečoho podobného, uvedomíte si, koľkým deťom ubližujú nezodpovední ľudia alebo ľudia bez rodičovského inštinktu.

Adam, ja to nevydržím… Keď hovorí o svojom dome, mám chuť vyť zo zúfalstva – večer som sa manželovi vyplakala.

Musíš k tomu pristupovať inak, inak sa vyčerpáš. Odpovedz mu, že v tomto dome sa mu nič také nestane a že bude mať vždy našu podporu, aj keď tu už nebude bývať, ak o ňu bude stáť. Nemáš slovo v tom, čo sa stalo s týmito deťmi, ale máš slovo v tom, čo sa s nimi stane ďalej,“ vysvetlil mi.

„Bože, odkiaľ berie tú múdrosť?“ pomyslel som si. Adam sa v úlohe náhradného otca orientoval ešte lepšie ako ja. Bol trpezlivý, starostlivý, ale aj tvrdý, keď si to situácia vyžadovala.

K Jankovi sa čoskoro pripojila Karin

Tá mala len jeden rok, keď k nám prišla. Počas prvých týždňov prakticky stále plakala. Lekári a psychológovia nám povedali, že bola opustená v deň svojho narodenia a potom ju umiestnili k tete, ktorá sa o ňu absolútne nezaujímala.

Dieťaťu chýbala neha a blízkosť. Ľudia si myslia, že sú to také frázy, ale je to úplná pravda. Batoľa, ktoré nie je mazlené, ktoré sa necíti v bezpečí, sa nemôže správne vyvíjať. Až pod našimi krídlami začala Karin naháňať svojich rovesníkov. Keď sme videli, ako sa začína usmievať a stáva sa z nej veselé dieťa, naše srdcia sa rozhoreli.

Janko aj Karin sa od nás po čase odsťahovali. Janko odišiel do adoptívnej rodiny, s ktorou sme stále v kontakte. Karin sa mohla vrátiť do starostlivosti svojej matky, ktorá ju po mnohých mesiacoch konečne našla. Dievčatko trpelo ťažkou popôrodnou depresiou a nedokázalo si samo poradiť. Je pod dohľadom psychológa a sociálnych pracovníkov, preto dúfame, že Karin poskytne teplý domov a napraví jej chyby.

Ďalších sedem detičiek sa u nás zdržalo dlhšie

Keď náš dom opustil, mali sme pocit, akoby nás niekto pripravil o život. Centrum nám ponúklo, aby sme sa starali o trojčatá. Okamžite sme súhlasili, aj keď to bola výzva. Grétka, Jonáš a Ivka u nás strávili tri roky.

Domov sa už nevrátili, ale nakoniec sa našla rodina, ktorá si ich všetkých troch adoptovala. Veľmi sme chceli, aby sme ich nerozdeľovali, pretože boli úžasne súrodencami, ktorí sa majú radi.

Keď sme boli pestúnmi trojčiat, v jednom momente u nás dokonca žilo sedem detí: k trom malým torpédam sa pridali Vaneska, Robko, Katka a Michal . S niektorými z nich sme v kontakte dodnes, hoci niektoré sú už plnoleté a snažia sa nájsť si svoju cestu vo svete dospelých.

Každý rok ich pozývame k nám na prázdniny a oni sa tešia našej pohostinnosti.

Spomíname na spoločne strávené chvíle v ich detstve a spomíname na chvíle šťastia, ktoré im za tie roky chýbali. Náš najstarší absolvent má teraz dvadsaťpäť rokov a práve nás pozval na svoju svadbu. Práve vďaka takýmto okamihom si uvedomujeme, že to, čo robíme, má viac ako len chvíľkovú hodnotu. Stali sme sa pre nich takými dôležitými v ich živote, že chcú, aby sme tu boli aj naďalej.

Je to naozaj krásny pocit

Áno, rozlúčka s každým dieťaťom a nevedenie, čo prinesie jeho ďalší osud, bola niekedy plná sĺz a bolesti. Útechu však rýchlo priniesol fakt, že na svete je ešte veľa malých detí, ktorým môžeme pomôcť.

  • Naša misia sa tu skončila, miláčik, netreba plakať. Niekde za rohom na nás čaká ďalšie,“ hovorieval môj manžel vždy, keď nás opustilo ďalšie dieťa.

Za všetky tie roky ani raz nestratil trpezlivosť a svoju neuveriteľnú múdrosť, ktorou ma vždy podporoval. Pomohli sme celkovo deviatim deťom a to nám zatiaľ stačí. Už nemáme toľko síl ako kedysi.

Áno, ešte stále nemáme vlastné dieťa, pretože poslanie pestúnskej starostlivosti nás tak vtiahlo, že sme sa prestali pokúšať o adopciu, ale necítime z toho žiadnu prázdnotu.

Obdarovali sme láskou toľko bytostí, že môžeme pokojne priznať, že sme splnili svoje predsavzatie mať veľkú rodinu. A teraz je čas na pokojný život vo dvojici. Bez osamelosti a pocitu, že sme v živote o niečo prišli.

Zaujal vás článok, ktorý ste práve čítali? Budeme radi, ak ho podporíte lajkom, zdieľaním alebo komentárom. Je to najlepší spôsob, ako zadarmo podporiť portál mysmezeny.sk, aby sme mohli aj naďalej pre vás pripravovať skvelé články. Ďakujeme 🙂

0 replies on “„Vychovali sme deväť detí, hoci som žiadne neporodila. Neľutujem, po svete sa potuluje toľko osamelých malých detí.“”