Michala Ries začala písať Otvorené nebo už na konci roka 2021. Potom ju dvakrát odložila, aby napísala Volanie krvi a 24 dní do Vianoc… Je to jeden z jej najsilnejších príbehov, dojímavý a citlivý.
Barborka vyrástla v pekle. Nikdy sa nebála strašidiel pod posteľou, pretože vedela, že skutočné príšery sa ukrývajú v ľuďoch. Pozná hlad, zimu aj strach. Nikomu neverí a riadi sa teóriou prežitia z ríše zvierat – prežijú len tí najsilnejší. Jediným svetlým bodom v jej živote sú jej malí bratia, o ktorých sa od narodenia stará a ochraňuje ich.
Matej vyrástol v milujúcej rodine, v bezpečnom a podporujúcom prostredí. Nikdy nebol hladný. Nikdy mu nič nechýbalo. Jeho život je plný svetlých bodov.
Ich svety by nemohli byť odlišnejšie, no napriek tomu dve mladé srdcia zahoria vášňou i zakázanými citmi. V objatí prvej lásky Barborka sníva o lepšej budúcnosti. Na chvíľu si dovolí mať nádej. Ale naozaj len na chvíľu…
Hovorí sa, že v láske a vo vojne je dovolené všetko. Nikto ju však nevaroval, ako ľahko sa môže láska zmeniť na vojnu.
„Tento príbeh je najsilnejším v mojej tvorbe,“ povedala autorka Michala Ries pre podcast Knižný kompas. Sama je nesmierne citlivá a niektoré témy vedia v nej dlho rezonovať. Tak to bolo aj s príbehom Barborky a Mateja. „Spracovať takúto tému do príbehu mi akoby pomôže to v sebe uzavrieť,“ dodáva.
Pozrite si video s autorkou Michalou Ries:
https://youtu.be/tARk1dVU0kM?si=h-fG8s4aKD7FZzV7
V knihe Michala Ries využila svoje skúsenosti z práce profesionálneho náhradného rodiča, keď pracovala v detskom domove a mala v starostlivosti deti 24/7. Stali sa súčasťou jej rodiny a domácnosti, tak tam niekde jej skrsla myšlienka na tento príbeh. „Tento príbeh som poňala z pohľadu dievčaťa, ktoré pochádza z nefunkčnej rodiny, z neuveriteľne zlých podmienok, zažila chudobu, odriekanie a mňa zaujímalo, čo sa stane, keď sa takéto dieťa ocitne v milujúcom prostredí. A aký človek by z nej mohol vyrásť,“ vysvetľuje Miška Ries.
Vypočujte si úryvok.
Číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
„Otvorené nebo pracuje s motívmi mojej milovanej knihy Čenkovej deti od Fraňa Kráľa. Ľúbila som túto knihu ako dieťa, dospievajúca a v dospelosti sa to nezmenilo. Otvoreným nebom jej vzdávam hold,“ tvrdí autorka.
V tej chvíli, keď ma obaja držali a keď som ja držala ich, mi napadlo, že takýto je skutočný domov.
Je v ňom pokoj. A všetko je spoločné, premiešané a na nič človek nie je sám. Aj keď to nie je len pekné. Je tam smútok aj radosť. Zúfalstvo aj nádej. Hnev i odpustenie. Strach i odvaha. Nie je tam nenávisť, vydieranie ani obviňovanie. Je tam prijatie. A nad všetkým, dobrým aj zlým, je láska.
Myslela som si, že domov je miesto, kde je dostatok jedla, teplo a bezpečie, pretože to nám vždy chýbalo. Až v ich náručí mi to došlo. Domov nie je len o naplnení potrieb tela.
Skutočný domov je miesto, kde sa srdce cíti v bezpečí.
