Smrť je desivá vec, najmä preto, že nikto presne nevie, čo sa stane, keď zomrieme. Lekár, ktorý skúma zážitky blízke smrti, nám však povedal, čo pozoroval, že sa skutočne deje a čo môže umierajúci človek cítiť.
Doktor Bruce Greyson študuje fenomén zážitkov blízkych smrti už takmer 50 rokov. Hovorí, že ľudia majú zvyčajne pocit, že „myslia rýchlejšie a jasnejšie“ ako kedykoľvek predtým. Osoba, ktorá zomiera alebo prežíva zážitok blízky smrti, sa však často cíti spomalená.
„Majú veľmi silné emócie, zvyčajne pozitívne emócie – veľký pocit lásky a pokoja,“ povedal lekár.
„Pri nedostatku lepšieho výrazu by som povedal, že majú paranormálne dojmy. Majú pocit, že opúšťajú svoje telo a môžu sa stretnúť s inými entitami, o ktorých si myslia, že sú to ich zosnulí blízki alebo niekedy božské bytosti, a môžu prehodnotiť celý svoj život a potom sa buď rozhodnú vrátiť do života, alebo ich pošlú späť proti ich vôli,“ vysvetlil o zážitkoch blízkych smrti, ktoré skúmal.
Doktor Greyson dodal, že už neverí, že smrťou sa život končí. Povedal, že hoci nevie presne, čo sa deje po smrti, „niečo sa určite deje“.
Odborníci tvrdia, že zážitky blízke smrti sú fenoménom, ktorý sa môže vyskytnúť za extrémnych okolností, keď by zmyslové vnímanie za normálnych okolností nebolo možné. Medzi takéto okolnosti patrí úraz, zastavenie mozgovej činnosti, hlboká anestézia alebo náhla zástava srdca.
Tieto zážitky sa môžu líšiť od človeka k človeku, ale v mnohých prípadoch majú spoločné to, že pacient necíti bolesť a má pocit istoty. Mnohí zažívajú aj mimotelové zážitky a vznášajú sa nad vlastným fyzickým telom.
Doktor Greyson mal počas svojej praxe na psychiatrii v 70. rokoch 20. storočia niekoľko pacientov, ktorí uvádzali, že opustili svoje fyzické telo a videli a zažili veci, ktoré sa nedali vysvetliť. Uviedol aj trochu desivý prípad, ktorý ho presvedčil, že tieto zážitky môžu byť skutočné.
Keď bol ešte stážistom, raz ho zavolali na pomoc pacientovi, ktorý sa predávkoval. Keď prišiel na pohotovosť, pacient bol v bezvedomí, takže doktor Greyson s ním nemohol hovoriť.
Namiesto toho sa rozprával so svojím spolubývajúcim, a kým sa rozprávali, lekár si omylom vylial omáčku na špagety na kravatu.
Rýchlo si zapol plášť, aby škvrnu zakryl, a viac na to nemyslel.
Keď sa však pacient na druhý deň zobudil, spomenul si na rozhovor so svojím spolubývajúcim a vedel o škvrne na kravate.
