Jono Lancaster sa narodil so syndrómom Treacher Collins a mal len pár hodín, keď sa ho jeho biologickí rodičia vzdali. Keď sa s nimi o dve desaťročia neskôr, teraz ako dospelý, pokúsil skontaktovať, bol opäť odmietnutý, no akokoľvek bolestivé to bolo čeliť tomu, nedovolil, aby to definovalo jeho život.
38-ročný Jono Lancaster sa narodil v októbri 1984, no keďže ho jeho biologickí rodičia nechali v nemocnici, skončil v sociálnej starostlivosti a neskôr si ho adoptovala žena menom Jean Lancaster, ktorá ho vychovávala.
Jono sa narodil s tým, čo je známe ako syndróm Treacher Collins, vzácna genetická porucha, ktorá spôsobuje charakteristické zmeny na hlave a tvári, takže kosti sú nedostatočne vyvinuté.
Jono dlho nenávidel svoju vlastnú tvár, pretože ho spolužiaci a dokonca aj úplne cudzí ľudia šikanovali kvôli jeho výzoru, no teraz sa začal akceptovať a naučil sa milovať to, čo ho robí jedinečným ako modela, spisovateľa a inšpiratívneho rečníka.
Teraz 38-ročný muž hovorí, že má tiež veľa vďaky svojej adoptívnej matke za to, že podľa neho z neho urobila človeka, akým je. V priebehu rokov sa 81-ročná Jean ako slobodná matka ujala niekoľkých detí s postihnutím a s veľkou láskou sa o ne starala.
„Vždy mi hovoril, že sa nemohol usmiať, keď ma prvýkrát uvidel, a pocítil okamžité puto, keď ma držal v náručí,“ povedal Jono z West Yorkshire v Anglicku. Celý život vedel, že je adoptovaný a tento výnimočný deň, 18. mája, vždy oslavovali.
Keď mal Jono 20 rokov, rozhodol sa nájsť svojich biologických rodičov a po kontaktovaní adopčnej agentúry a získaní podrobností o svojich rodičoch im poslal list, v ktorom uviedol, že sa s nimi chce stretnúť.
Odpoveď však nebola taká, akú si predstavoval.
„O dva týždne neskôr som dostal odpoveď, ktorá jednoducho znela: Nechceme žiadny kontakt a akékoľvek ďalšie pokusy budeme ignorovať. Podpísali mi to obaja rodičia,“ spomínal muž.
Hoci ho odmietnutie rodičov prirodzene ranilo a pri pohľade do zrkadla často cítil bezmocný hnev a nenávisť, postupom času sa naučil brať ich odmietnutie so vztýčenou hlavou a našiel útechu v myšlienke, že sa pokúsil spojiť s nimi a nič viac nemohol urobiť.
V roku 2019 založila charitatívnu organizáciu Love Me Love My Face a teraz sa snaží inšpirovať a podporovať ostatných, ktorí ako ona vyzerajú trochu inak.
Okrem iného robí prednášky na školách, kde hovorí o tom, ako sa naučil s poruchou žiť, pričom upozorňuje aj na škodlivé účinky sarkastických či odsudzujúcich komentárov a začiatkom roka mu vyšla prvá kniha.
