Mily príbeh 🙂
Moje dieťa nechcelo jesť. Tak som mu to dal príkazom a išiel som na balkón fajčiť. Krpec volal, že mám zavrieť dvere, lebo mu je zima. Nové balkónové dvere sa však stále otvárajú, preto som mu povedal, nech ich zvnútra sám zavrie.
Môj poslušný Jonáško zavrel – a akonáhle zistil, že sa k nemu nedostanem, odložil lyžicu, zapol si telku a mňa vonku si nevšímal.
Klopal som, ale on sa iba usmieval, pekne som ho poprosil, načo začal vyjednávať. Povedal, že otvorí, ak mu sľúbim, že nemusí jesť.
Ešteže nepovedal, aby som si kľakol. Takto ponížiť som sa však nechcel.
Začal som búchať a nadávať, nech okamžite otvorí. Ďalej sa veselo smial, veľká sranda, ale mňa v tričku s krátkym rukávom humor prešiel.
Poriadne som tresol do dverí a povedal mu, že ho zderiem ako hada.
Môj synček sa zľakol Potom povedal, že by mi aj otvoril, ale bojí sa, že dostane na zadok. Toto trvalo dobrých dvadsať minút, ľudia z domu oproti pozerali na mňa ako na blázna.
Nakoniec som mobilom zavolal na pevnú linku a zmeneným hlasom si k telefónu pýtal seba samého. Jonáš povedal, že otec nemôže ísť k telefónu, lebo je na balkóne. Nato som odvetil, že ja viem, ako tam svojho otca vymkol.
Jonáš sa opýtal – odkiaľ to viem? Povedal som, že som Boh a viem všetko, aj to, že nechce jesť. Na druhom konci telefónu bolo chvíľu ticho, potom sa ma spýtal, či ako Boh môžem zariadiť, aby nedostal bitku.
To sa mi nepáčilo, ale na druhej strane, Boh je milosrdný, tak som mu to sľúbil. Jonáš mi potom bez slova otvoril dvere a začal jesť.
Ani ja som nič nepovedal, iba som si k nemu sadol a spýtal sa ho, ako mu chutí? Dobre, tato, povedal a po chvíli dodal, – volal mi Boh. A čo povedal? Že nemáš toľko fajčiť.
