Christie a Alex boli manželmi viac ako desať rokov a nemali deti. Namiesto toho všetku svoju energiu vložili do svojej kariéry a po čase sa začali vzďaľovať.
Christie však vždy chcela viac, snívala o tom, že bude objavovať svet a otvorí si niekde na pláži malú kaviareň, kde bude podávať vlastné domáce koláče.
Keďže nemali deti, myslela si, že si môžu dovoliť trochu cestovať, a dúfala, že by ich to mohlo s partnerom opäť zblížiť. Alex však jej návrhy na cestovanie neustále odmietal s tým, že by to bolo príliš drahé a že by si mali šetriť na dôchodok.
A tak zatiaľ čo všetko zostávalo po starom, ich životy sa čoraz viac točili okolo každodennej rutiny, ktorá ich pomaly unavovala, a ich láska sa postupne vytrácala.
Situácia sa zmenila, keď Alexovi nečakane diagnostikovali zriedkavú formu rakoviny a on musel čeliť skutočnosti, že mu zostáva už len obmedzený čas. Kým Alex bojoval s chorobou, Christie naďalej pracovala, ale jedného dňa, keď sa vracala z práce, jej zavolali z nemocnice, kde sa starali o jej manžela, a zdravotná sestra ju požiadala, aby prišla čo najskôr.
Christie aj Alex si uvedomovali, že ide o ich posledné spoločné hodiny, a Alex, ktorý v tom čase sotva vedel hovoriť, sa svojej žene úprimne vyznal.
V istom momente som si uvedomil, že táto láska medzi nami nemusí byť vzájomná. Milujem ťa, Christie, a nečakal som, že tak skoro opustím tento svet. Mal som toho pre nás toľko naplánovaného.“
Alex v tejto chvíli chytil svoju ženu za ruku a pokračoval: „Toto sú moje posledné hodiny a nič by som si neželal viac, ako stráviť ich s tebou. A keď zomriem, chcem si so sebou vziať kúsok teba. Preto ťa prosím, na mojom pohrebe mi vlož niečo tvoje do vrecka, aby som si to mohol navždy uchovať.“
Christie sľúbila, že jej želanie splní, a tak spolu strávili niekoľko nasledujúcich hodín počúvaním hudby, rozprávaním sa alebo len tichým sedením vedľa seba. Alex v tú noc zaspal a už sa neprebudil.
Na pohrebe mu Christie na Alexovu žiadosť vložila do vrecka saka medailón ako symbol ich lásky a našla ručne napísaný odkaz, ktorý znel: „Medailón:
„Drahá Christie,
Miloval som ťa celý život a som rád, že som si ťa vybral a prežil s tebou svoj život. Je mi ľúto, že v snahe dokázať ti svoju lásku som zabudol žiť v prítomnosti a že sme sa niekde cestou od seba vzdialili.
Pamätám si, že keď sme boli mladší, hovoril si o tom, že tvojím životným snom je otvoriť si kaviareň na pobreží oceánu, kde by si mohol zákazníkom servírovať vlastné chutné koláče a jedlo. Nikdy som na to nezabudla a každý deň ma to motivovalo k tvrdej práci.
Je mi ľúto, že mi to zabralo všetok čas a že som ťa pri tom zanedbávala.
Bol som tak blízko k tomu, aby som videl, ako si splníš svoj sen, Christie. V mojej bezpečnostnej schránke sa nachádza účtovná kniha na tvoje meno. Našetril som tam dosť peňazí, aby si si mohla otvoriť vlastný podnik.
Je tam aj obálka s dokumentmi na kúpu pozemku s malou chatkou s výhľadom na more. Môžeš si tu otvoriť kaviareň.
Nemal som v pláne opustiť pozemok tak skoro. Chcel som si otvoriť túto kaviareň spolu s tebou. Je mi ľúto, že pri tom nebudem s tebou, ale vedz, že v duchu a v duši budem vždy s tebou.
Milujem ťa z celého srdca, Alex.“
Christie bola ohromená a dojatá manželovým gestom, a hoci jej veľmi chýbal, pomaly nachádzala silu ísť ďalej. Otvorila si kaviareň, o ktorej vždy snívala, a na pamiatku svojho manžela ju pomenovala „Uncle Alex’s Seaside Cafe“. Táto kaviareň je svedectvom pretrvávajúcej lásky a pripomienkou toho, že niekedy je potrebná srdcervúca strata, aby sme znovu roznietili lásku a splnili si svoje sny.
