Trinásty dôchodok: Pomoc len na papieri, stovky eur miznú v daniach
Na prvý pohľad sa môžu zdať trináste dôchodky ako štedré opatrenie pre seniorov, no realita je oveľa zložitejšia. Najmä pracujúcim dôchodcom sa totiž takáto „pomoc“ nemusí vôbec vyplatiť.
Nová analýza blogera Dušana Koniara, publikovaná v denníku SME, odhaľuje prekvapivé finančné dopady, ktoré často ostávajú nepovšimnuté.
Pracujúci seniori platia viac, ako dostanú späť
Dôchodcovia, ktorí popri starobnom dôchodku ešte stále pracujú, môžu byť v nevýhode – a to poriadne citeľnej. Kvôli tomu, že im zákon nepriznáva nezdaniteľnú časť základu dane, ich daňové zaťaženie je podstatne vyššie než u bežných zamestnancov.
V modelovom výpočte vychádza rozdiel v odvodoch až na 1 093,22 eura ročne. Trinásty dôchodok, ktorý takýto dôchodca dostane, však dosahuje len 667,30 eura. Výsledok? Strata vo výške 425,92 eura v porovnaní s ostatnými zamestnancami.
Daňová úľava namiesto trinásteho dôchodku?
Koniar v analýze navrhuje alternatívne riešenie, ktoré by mohlo byť výhodnejšie pre seniorov aj pre štát.
Ak by si pracujúci dôchodca mohol sumu trinásteho dôchodku odpočítať z dane, nielenže by sa vyhol nevýhodnému zdaneniu, ale štát by zároveň ušetril financie na výplatu dôchodkových bonusov.
Na Slovensku aktuálne pracuje asi 269-tisíc seniorov, pričom 157-tisíc z nich poberá starobný dôchodok a zároveň stráca nárok na nezdaniteľnú časť.
Podľa prepočtov by na daniach spolu odviedli približne 171,6 milióna eur, zatiaľ čo trináste dôchodky by štát stáli „len“ 104,9 milióna. Rozdiel tak predstavuje desiatky miliónov eur, ktoré by štát mohol ročne ušetriť.
Efektívnejšie riešenie než ďalšie pôžičky?
Zavedenie takéhoto modelu by podľa autorov analýzy znížilo závislosť Sociálnej poisťovne na úveroch z finančných trhov.
Namiesto zložitého systému s vysokými nákladmi by sa zaviedol jednoduchší a hospodárnejší mechanizmus, ktorý nezaťažuje štát dodatočnou byrokraciou.
Kritika nesystémových výhod ako „vlaky zadarmo“
V širšom kontexte analýza upozorňuje aj na neadresné opatrenia, ako napríklad bezplatné cestovanie vlakom. Tieto kroky podľa nej síce vyzerajú sociálne prívetivo, no v skutočnosti sú málo transparentné a narážajú na otázky efektívnosti.
Občania, ktorí tieto výhody využívajú, často ani netušia, aké sú ich skutočné náklady. Chýbajúca transparentnosť pritom vytvára priestor pre plytvanie verejnými prostriedkami či dokonca korupciu.
Oveľa vhodnejšie by podľa autorov bolo, keby štát investoval do cielenej podpory presne definovaných skupín obyvateľov – tam, kde je pomoc naozaj potrebná.
