Zomrela v tichosti, akou sa pohybovala po zákulisiach divadiel, no jej odchod zarezonoval naprieč celou umeleckou scénou. Helena Bezáková, jedna z najvýznamnejších osobností slovenského kostýmového výtvarníctva, odišla vo veku 88 rokov.
Zanechala po sebe vizuálne dielo, ktoré dodnes ovplyvňuje to, ako vnímame postavy na javisku.
Rodáčka z Oponíc (1936) zasvätila celý život divadlu – nie však ako herečka, ale ako výtvarníčka, ktorej tvorba formovala charakter a emóciu desiatok inscenácií. Jej meno sa spája s vizuálnou noblesou, farebnou symbolikou a výnimočnou schopnosťou premeniť látku na príbeh.
Od keramiky až po divadelný svet
Bezáková začínala ako študentka keramiky a maľby, no umelecký domov našla až v kostýmovej tvorbe. Po štúdiu scénografie na VŠMU pôsobila najprv v Košiciach, neskôr sa stala stálicou Slovenského národného divadla.
Jej kostýmy pre inscenácie ako Romeo a Júlia, Macbeth, Čarovná flauta či Svätopluk neboli len výpravou – boli súčasťou dramatického výrazu. Farba, tvar a textúra boli pre ňu rovnako dôležité ako slová hercov.
Kostým ako jazyk psychológie
Kostým v podaní Heleny Bezákovej nebol len vizuálnym prvkom. Bol nosičom emócií, nálad aj spoločenského postavenia. Ako pripomenul Divadelný ústav:
„Kostým sa stával nositeľom deja, vyjadrením charakterov, nálad a spoločenského postavenia jednotlivých postáv.“
Využívala kombináciu klasických a experimentálnych textilných techník, výrazné farebné kontrasty a plastické štruktúry. Výsledkom boli umelecké artefakty, ktoré dopĺňali psychológiu postavy a podčiarkovali dramatickosť scény.
Silné tvorivé väzby a zahraničné úspechy
Počas kariéry vytvorila silné autorské tandemy s režisérom Branislavom Kriškom, scénografom Ladislavom Vychodilom, ale aj s Pavlom Hasprom a Vladimírom Suchánkom. Medzi jej najznámejšie činoherné práce patria Bratia Karamazovovci, Kráľ Lear a Verejný žalobca.
Bezákovej tvorba presiahla slovenské hranice – spolupracovala s divadlami v Prahe, Brne, Ostrave, Sofii, Rzeszowe a Novom Sade. Pracovala aj na televíznych inscenáciách a vystavovala doma i v zahraničí.
Za svoju prácu získala zlaté medaily na Pražskom Quadriennale (1971) a na Bienále v São Paule (1973), ako aj striebro na Quadriennale v roku 1987.
Spomienka na odchod
Divadelný ústav zverejnil kondolenciu, v ktorej si uctil jej prínos slovami:
„Vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodine a všetkým blízkym pani Bezákovej, ako aj jej dlhoročným spolupracovníkom a kolegom. Česť jej pamiatke.“
Odkaz, ktorý pretrváva
Helena Bezáková formovala vizuálnu kultúru slovenského divadla. Jej práca bola dôkazom, že aj tichý prvok ako kostým môže mať moc rozprávať, dojímať, aj hýbať dejom. Zanechala odkaz, ktorý bude žiť na javiskách ešte dlho po tom, ako zhasne svetlo v šatni.
