Na pohľad to vyzeralo ako bežná otázka: „A Oskar kde?“ napísala Dorota Nvotová na sociálnych sieťach pod vizuál pripravovaného koncertu na podporu slobody slova. Plagát oznamoval vystúpenie skupiny Zóna A a gitaristu Henryho Tótha – no meno Oskara Rózsu, známeho producenta a hudobníka, na ňom chýbalo.
Čo však nasledovalo, nebola jednoduchá odpoveď, ale ironický a sarkastický komentár, ktorý ukázal, že medzi Rózsom a Nvotovou nevládne pokoj.
Rózsa: „Gde? Nigde, Norotka.“
Reakcia Oskara Rózsu nenechala na seba dlho čakať. V úvode svojho komentára si zvolil zámerne neformálny tón a mierne posmešný jazyk, čím jasne naznačil, že medzi ním a Nvotovou panuje napätie. „Gde? Nigde, Norotka.“ napísal, pričom použil schválne zdeformované slová, ktoré mali ironicky odraziť štýl pôvodnej poznámky.
Hudobník v niekoľkých bodoch vysvetlil, prečo sa na pódiu neobjaví. Pripomenul, že nie je často pozývaný na podobné podujatia, „iba keď veľmi niečo potrebujú“, a dodal, že aj keď má k Zóne A sympatie, neznamená to automaticky spoločné vystupovanie: „Kamaráti buďme, ale hrať spolu nemusíme.“
Kritika formy, nie myšlienky
Aj keď jeho odpoveď niesla známky sarkazmu a osobnej výčitky, Rózsa zároveň zdôraznil, že podujatie ako také podporuje. Z jeho slov vyplýva, že si váži tému slobody slova, no odmieta ju využívať ako prostriedok na budovanie vlastného imidžu či kampane.
„Ja témy nezneužívam, nevyužívam, ani nekradnem. Koncert podporujem(!)“ vyhlásil rezolútne.
Zároveň vyjadril obavy z toho, ako sa dnes v spoločnosti prepájajú umelecké aktivity s politikou či aktivizmom. Vystúpenia, ktoré by mali spájať, podľa neho neraz slúžia ako zástupné boje: „Nerád to spájam dokopy v čase, kedy istej časti spoločnosti prepálilo káble a nedokážu žiaľ spájať viac než pexeso.“
Osobný odkaz a otvorená rana
Na záver príspevku si Rózsa neodpustil osobnejší tón – vety, ktoré boli evidentne mierené priamo na Nvotovú, neskrývali sarkazmus ani kritiku: „Viem, že ti chýbam, miláčik. Neboj, ja sa prihlásim o slovo, presne v momente orgazmu tvojej predvolebnej kampane.“
Jeho jazyk bol ostrý a plný výčitiek, no zároveň potvrdil, že nejde o odmietnutie myšlienky koncertu ako takej. Práve naopak – Rózsa deklaroval, že slobodu slova považuje za dôležitú, len si vybral inú formu, ako ju podporiť.
Hudba a spoločnosť: dve rovnobežky?
Tento spor, ktorý sa odohral verejne na sociálnych sieťach, odhaľuje viac než len osobné nezhody. Ukazuje, ako sa dnes hudba, angažovanosť a medziľudské vzťahy čoraz častejšie prepletajú do konfliktov o formu a autenticitu.
Kým jedni vnímajú pódiá ako priestor pre otvorený názor, iní vnímajú ich zneužívanie ako problém.
Oskar Rózsa dal jasne najavo, že aj bez vystúpenia môže človek stáť za hodnotami. A zároveň pripomenul, že kultúrna scéna je plná názorov, ale nie každý sa musí zapojiť rovnakým spôsobom.
Jeho záverečné slová si možno vysvetliť ako zámerný výstrel do tábora, s ktorým síce nesúhlasí v štýle, no nepopiera dôležitosť samotnej veci: „Verím, že koncert bude super a všetci okrem vašej sekty podpriemerných sa budú tešiť z dobrej muziky.“
