Skúsenosť z druhej strany života
Julie McFadden, 42-ročná hospicová sestra z Kalifornie, strávila roky sprevádzaním ľudí v ich posledných chvíľach. Videla stovky úmrtí, držala pacientov za ruku, keď naposledy vydýchli, a stala sa známou vďaka svojmu citlivému zdieľaniu o smrti na sociálnych sieťach.
Jej poslaním je búrať tabu a pomáhať ľuďom pochopiť, že smrť nie je niečo, čoho sa musíme báť.
V jednom z júnových dielov podcastu Mighty Pursuit sa podelila o príbeh, ktorý v nej úplne prelomil strach zo smrti. Práve tento zážitok ju – ako sama tvrdí – dohnal k slzám a zároveň naplnil pocitom radosti, aký dovtedy nepoznala.
Muž, ktorého svet pochoval skôr, než zomrel
Julie spomína na pacienta menom Randy, muža po päťdesiatke bez rodiny, ktorý trpel duševnými problémami, osamelosťou a zanedbaným zdravím. Žil v neporiadku a vo vyprázdnenom priestore bez perspektívy – až kým neprišiel do kontaktu s hospicovým tímom, ktorý mu pomohol nielen s fyzickou starostlivosťou, ale aj s vyčistením a znovunastolením dôstojnosti v posledných mesiacoch života.
„Bol šťastný, slobodnejší, otvorenejší... a nakoniec žil ešte deväť mesiacov,“ spomína Julie. Hoci pôvodne očakávali, že zomrie oveľa skôr, zmena prostredia a láskavý prístup spôsobili zázrak. Julie sa s Randym zblížila – trávila s ním čas, rozprávali sa o živote, ľútostiach, ale aj o smrti.
Posledné stretnutie
V deň, keď Julie Randymu prišla naposledy domov, cítila, že sa blíži jeho odchod. „Bolo to vidieť na jeho dýchaní, na pokožke… vedela som, že umrie,“ hovorí. Rozlúčila sa s ním potichu – v duchu, predtým než odišla k ďalšiemu pacientovi. Posadila sa do auta, zaparkovaného pred jeho bytom, a v myšlienkach s ním pokračovala v rozhovore.
A vtedy sa to stalo.
Slová spoza hranice
„Zrazu som v hlave počula jeho hlas. Povedal moje meno. Ale to nebolo len v hlave – cítila som ho celým telom. Cítila som, čo cíti on. Videla som to. Bol šťastný. Lietal. Bol slobodný. A vtedy zazneli tie slová:
‚Ó, Julie, keby som vedel, že je to také dobré, nikdy by som sa nebál.‘“
Podľa Julie išlo o hlboko duchovný a emočný zážitok, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť, no zanechal v nej absolútny pokoj. Prvýkrát v živote pocítila, že smrť nie je koniec, ale návrat – domov.
Viac domov ako kedykoľvek predtým
„Od tej chvíle sa smrti nebojím,“ hovorí Julie. „Keď zomrieme, vraciame sa tam, odkiaľ sme prišli. A myslím si, že je to úľava.“
Dodáva, že keď drží umierajúcich za ruku, alebo keď sa pozerá do očí novorodencovi, cíti sa byť v spojení s niečím hlbším. S miestom, ktoré nazýva „domov“, aj keď ho nevieme presne pomenovať.
„Milujem život, som zaň vďačná, ale nemám strach z toho, že ho raz opustím. Verím, že pôjdem na miesto, kde sa budem cítiť viac doma ako kedykoľvek predtým.“
Príbeh, ktorý upokojuje
Julie McFadden sa aj naďalej venuje osvete o zomieraní a smrti. Jej príbeh o Randym je len jedným z mnohých, no práve ten ukazuje, že aj v posledných chvíľach života môže prísť niečo silné, krásne a oslobodzujúce. A že smrť – hoci bolestivá – nemusí byť temná.
