Nezvestný vojak, ktorý prehovoril
Príbeh 27-ročného Antona Lisova patrí medzi tie, ktoré nezapadajú do bežných vojnových naratívov. Bývalý väzeň z Bieloruska dnes vystupuje ako dezertér, ktorý tvrdí, že sa do ruskej armády dostal pod tlakom okolností. Jeho svedectvo priniesol nezávislý denník Novaia Gazeta.
Oficiálne je Lisov vedený ako nezvestný. Jeho rodina dostala oznámenie, že „Anton Sergejevič Lisov, vojak jednotky 52033, zmizol bez stopy počas plnenia úloh špeciálnej vojenskej operácie vo Volčiansku v Charkovskej oblasti.“ Realita je však iná – Anton sa nachádza v Jerevane, kde sa skrýva a rozpráva o tom, čo prežil píše wiadomosci.onet.pl/.
Začiatok: darknet a osudová chyba
Antonov príbeh sa začal v roku 2021, keď bol v Bielorusku zatknutý za podpálenie auta vysokopostaveného úradníka. Nešlo o politický čin, ale o zákazku, ktorú prijal cez darknet za odmenu 2000 dolárov.
„Bol som mladý, mal som 22 rokov a hľadal som si brigádu,“ spomína. Po niekoľkodňovom sledovaní cieľa sa mu podarilo preniknúť na pozemok, obliať auto benzínom a zapáliť ho. Útek však netrval dlho – už o 11 hodín neskôr ho zatkli na základe komunikácie nájdenej v telefóne jeho komplica.
Súd ho odsúdil na 10 rokov väzenia, čo zásadne zmenilo jeho život.
Väzenie a zlomový moment
Počas výkonu trestu začal premýšľať o úteku. „Radšej by som zomrel, než si odsedel celý trest,“ priznal. Neskôr bol presunutý do Ruska, kde mu trest zmiernili.
Zlom však prišiel na osobnej úrovni. Dozvedel sa, že jeho partnerka sa vydala, čo ho psychicky zlomilo. „To ma úplne zničilo. Vzdal som sa,“ hovorí.
V tomto stave podpísal kontrakt s armádou a požiadal o nasadenie na front – rozhodnutie, ktoré neskôr označil za najväčšiu chybu svojho života.
Front bez prípravy
Podľa jeho slov bola vojenská príprava len formálna. „Nazývali to výcvikom, ale v skutočnosti nás len odviezli na cvičisko a nechali tam,“ opisuje.
Krátko nato sa ocitol na fronte, kde čelil extrémnym podmienkam. Tvrdí, že vojaci často nemali šancu ani použiť zbrane. „Zabíjajú ich drony, mínomety alebo dokonca vlastné velenie,“ povedal.
Zranenie a boj o prežitie
Počas operácie vo Volčiansku bol Anton ťažko zranený. Okolo neho zomierali spolubojovníci a on zostal uväznený v pivnici zničenej budovy.
Niekoľko dní prežil bez jedla a vody. „Premýšľal som, že si podrežem hrdlo, aby som nezomrel v mukách,“ spomína. Vyčerpanie spôsobilo halucinácie – mal pocit, že mu niekto prináša jedlo.
Napokon sa mu podarilo nadviazať spojenie cez rádio a privolať pomoc. Bol prevezený do nemocnice.
Návrat do jednotky a brutalita
Ani zranenie však neznamenalo koniec. Po zotavení ho opäť poslali späť k jednotke. Tam podľa jeho slov panovala brutalita a strach.
„Našli sedem tiel vojakov, ktorých zastrelili za odmietnutie rozkazov,“ tvrdí. Keď sám odmietol návrat na front, čelil hrozbám.
„Buď pôjdeš na front, alebo do väzenia,“ povedali mu. V jednom prípade ho dokonca priviazali k stromu v lese a nechali ho tam niekoľko hodín.
Rozhodnutie utiecť
V septembri 2025 sa spolu s dvoma ďalšími mladými vojakmi rozhodol pre útek. „Povedal som im: uvedomujete si, že nás drony zabijú okamžite?“ spomína.
Počas úteku využili moment prekvapenia a oklamali posádku vojenského vozidla, keď tvrdili, že sú operátori dronov. Neskôr získal civilné oblečenie a zbavil sa uniformy.
Život v úkryte
Anton sa napokon dostal do Jerevanu, kde sa skrýva dodnes. Oficiálne je stále vedený ako nezvestný vojak.
S odstupom času svoje rozhodnutia hodnotí kriticky. „Myslel som si, že ich dokážem oklamať. Keby som vedel, čo ma čaká, radšej by som si odsedel celý trest,“ priznáva.
Jeho príbeh je svedectvom o tom, ako sa jednotlivé rozhodnutia, tlak okolností a vojnová realita môžu prepojiť do tragickej životnej cesty.
