Maroš Kramár chcel pripraviť nové divadelné predstavenie a časť nákladov pokryť z verejných peňazí. Požiadal preto o grant vo výške 20-tisíc eur. Výsledok ho však nepríjemne prekvapil. Namiesto požadovanej sumy mu mali schváliť iba 2-tisíc eur a zároveň dostal veľmi krátky čas na ich využitie.
Herec napokon dospel k záveru, že za takých podmienok mu dotácia nedáva zmysel.
Z 20-tisíc zostala desatina
Kramár svoju skúsenosť opísal pri debate o financovaní kultúry. Nešlo pritom len o to, že dostal výrazne menej peňazí, než žiadal. Za väčší problém považoval kombináciu nízkej sumy a termínu, dokedy ju musel minúť.
„Raz som žiadal o nejaký grant na nejaké predstavenie, som chcel 20-tisíc eur na prípravu celého predstavenia. Odklepli mi 2000 namiesto 20 a dali mi to, že v novembri mi povedali, že ale do konca roka to musím minúť. Takže som to hneď aj škrtol, to je nezmysel,“ opísal pre novycas.sk
Rozhodujúci bol teda čas. Ak sa mal o schválení podpory dozvedieť až v novembri, na využitie peňazí mu zostávalo len niekoľko týždňov.
Problém videl už pri vypĺňaní žiadosti
Výhrady mal Kramár aj k samotnej príprave projektu. Pri žiadosti mal dopredu uviesť ľudí, ktorí budú na predstavení pracovať. Podľa neho však nebolo možné s veľkým predstihom vedieť, kto bude mať v danom období čas.
Situáciu opísal pomerne ostro. „Takže už vlastne ma nútili klamať,“ povedal o požiadavke uviesť konkrétne mená ešte predtým, ako ich mohol mať definitívne potvrdené.
Jeho skúsenosť tak ukazuje problém, ktorý nemusí súvisieť iba s výškou podpory. Pri kultúrnych projektoch môže rozhodovať aj to, kedy sa žiadateľ dozvie výsledok a aké podrobnosti musí garantovať mesiace dopredu.
Od štátnych peňazí sa dištancuje
Kramár zároveň zdôraznil, že od podobných grantov nie je existenčne závislý. Po odchode zo Slovenského národného divadla funguje ako herec na voľnej nohe.
„Zarábam si sám, nie som pricucnutý na ničom, na nikom,“ uviedol pre novycas.sk.
Súčasne priznal, že dotačný systém nesleduje do detailov. Jeho kritika preto vychádza najmä z vlastnej skúsenosti s jedným projektom.
Prípad však otvára širšiu otázku. Pri podpore kultúry totiž nemusí rozhodovať iba to, koľko peňazí štát rozdelí, ale aj to, či sú podmienky nastavené tak, aby sa pridelená pomoc dala v praxi vôbec rozumne použiť.
