Bol krásny deň, taký jasný a čistý, že muž, obdivujúci oblohu, zakopol… Zakopol o kameň ležiaci na ceste, po ktorej kráčal.
– Au! Bolestivé! – zvolal muž. Zastavil sa. Potrel si miesto, kde sa zranil, a kráčal ďalej… Deň bol stále krásny. Obloha bola jasná a čistá, ale muž sa prestal pozerať na oblohu. Jeho duševný stav bol nenávratne zničený (aspoň si to myslel). Prestal sa obzerať okolo seba.
Bol nahnevaný na kameň, ktorý mu pokazil náladu. Bol taký nahnevaný, že sa začal pozerať len na cestu a hľadal kamene podobné tomu, o ktorý zakopol. Každý nájde to, čo hľadá. A tak muž, ktorý obrátil svoj pohľad na cestu a hľadal kamene, ich začal nachádzať.
– Dobrý Bože! Koľko vás tam je! Prečo som si vás nevšimol skôr? Rozhodli ste sa postaviť mi do cesty? Akú mám tŕnistú cestu! zvolá muž. A tak sa cítil zranený…
– Sú čisté cesty, s trávou, bez kameňov. Nie, ja mám jednu!
Muž sa nahneval a rozhodol sa: – Nechám svoju cestu! Pozbieram všetky kamene, aby nikomu neprekážali! „ A kameň si vzal so sebou. Keď potom cestoval ďalej a uvidel ďalší, zdvihol ho.
A tak kráčal po ceste, nepozoroval oblohu a nesledoval cestu. Nevšímal si, ako starne. Zaujímal sa o kamene ležiace na ceste. Kamene ako ten prvý, o ktorý zakopol… Už nechcel zakopnúť, lebo nechcel zažiť bolesť.
Nechcel sa radovať, lebo teraz vedel, že ak sa pozrie na nebo, určite zakopne o kameň. Všetko sa preňho stalo veľmi ťažkým, takým ťažkým, že ho začali opúšťať sily… Ťarcha sa stala príliš veľkou…
A modlil sa k Bohu.
– Bože! Prečo si mi to dal? Prečo je moje bremeno také ťažké? – zvolal muž. A počul hlas, ktorý k nemu začal hovoriť.
– Namiesto toho, aby si obracal kamene, začal si ich dvíhať. Prvým kameňom bol Učiteľ. Zvyšné kamene si bral z vlastnej vôle… Aj keby sa ti podarilo prejsť celú cestu, tam, na konci, by si videl, že tvoj čas vypršal…
ps:
Odhoď všetky kamene – neporiadky, všetky kamene – bolesti, všetky kamene – sklamania… Kamene budú naďalej. Len ich obíďte… Pozrite sa na oblohu)
